Fotografia	NÁZOV Adresa Popis

	Brezovica Okres Tvrdošín Nachádza sa na vrchu medzi dvoma údoliami, cez ktoré preteká z jednej strany potok Teplica a z druhej potok Trsteník. Zemepisná poloha a nadmorská výška spôsobujú, že Brezovica leží z väčšej časti v chladnej oblasti. V zime sú v okolí obce výborné podmienky pre milovníkov zimnej turistiky a lyžovania. Snehová prikrývka sa udrží od začiatku novembra do začiatku apríla. Obyvatelia Brezovice rozprávajú hornooravským nárečím, ktoré patrí do oravického nárečia, ktoré jazykovedci zaraďujú do stredoslovenskej skupiny nárečí. V súčasnosti má obec Brezovica 1300 obyvateľov. V obci je postavený nový kostol sv. Cyrila a Metoda z roku 1993. Starý kostol bol postavený v roku 1884. V obci je tiež materská škola a základná škola, ktorú navštevujú žiaci od prvého až po deviaty ročník. Základná škola má svoju školskú jedáleň, novú telocvičňu. Obec Brezovica má svoju kultúrnu sálu. V obci sa nachádzajú štyri predajne potravín, predajňa rôzneho tovaru, mäsovýroba, pekáreň chleba , pohostinstvo, bar,reštauráciu, cukráreň. Obec reprezentujú svojimi výrobkami stolári a rezbári. V poslednom čase sa Brezovica stáva zaujímavou rekreačnou oblasťou aj pre zahraničných návštevníkov. Má všetky perspektívy úspešného rozvoja agroturistiky, možnosť pripojiť sa k tým obciam, ktoré dnes na Orave vďaka zahraničným turistom ekonomicky silnejú a zveľaďujú sa. bec Brezovica vznikla v roku 1580 ako valašská obec. Bola nazvaná ako obec v politickom okrese - Trstená. Názov dediny je podľa brezy. Zakladaciu listinu vydanú Stanislavom Thurzom roku 1580 a znova vydanú Jurajom Thurzom, dostal šoltýs Alexander Wallasek a jeho dvadsať spoločníkov. Oni dostali povolenie postaviť v oblasti dnešnej Brezovice mlyn a pílu. V roku 1593 boli v Brezovici tri sedliacke domy a v roku 1606 ich už bolo desať. Hranice chotára idú: od Zábiedova po potok Trsteník, od Trstenej po Božiu Matku, od Liesku po Omegovej potôčik. V roku 1615 bola k Brezovici pričlenená Skorušina. V roku 1683 bola obec vypálená Litovskými vojskami vracajúcimi sa z Viedne, a potom následne vybudovaná. V roku 1728 má obec 884 obyvateľov. Potom počet obyvateľov poklesol. Obyvatelia sa živili chovom kráv, oviec, výrobou syra a ľanu. Obyvatelia Brezovice boli v poddanskom pomere do roku 1848, kedy bolo zrušené. Definitívna úprava pomeru medzi Oravským hradným panstvom a jej obyvateľmi sa stala urbárskou dohodou roku 1870 (18. januára). Cirkevne patrila Brezovica do farnosti Trstená. V rokoch 1883-1884 bol vybudovaný kostol remeselníkmi z Trstenej. čítať viac »
	Čimhová Okres Tvrdošín. Obec leží v nadmorskej výške 644m. na východnom okraji Oravskej vrchoviny a na riečnych nánosoch rieky Oravice. Pahorkatinný až hornatinný povrch chotára tvorí centrálnokarpatský flyš. Lesy sú len v najvyšších polohách južnej časti chotára. Vznikla v roku 1438, zakladajúci rod Platthyovci. V 17. storočí bola centrom rekatolizácie na Orave. Nachádza sa tu rímsko – katolícky neskorobarokový kostol z r.1775. (kol. autorov, 1977, s.300) Rozpráva sa tu stredoslovenskou spisovnou slovenčinou. Nárečie obce patrí do tzv. oravického nárečia. Toto sa používa v obciach v oblasti Oravíc. Má tieto charakteristické znaky: ,, Vyslovujú sa dlhé samohlásky, aj sa zachováva rytmický zákon ako v spisovnom jazyku, ale najtypickejšou zvláštnosťou je výslovnosť dvojhlásky uo. Napr.: čuo, počuo, peknuo... .“ ( Habovštiak Anton, 1965, s.30) V súčasnosti má 640 obyvateľov, ktorí sa živia poľnohospodárstvom, rôznymi podnikateľskými aktivitami, niektorí dochádzajú za prácou do okolitých miest, alebo odchádzajú za prácou tak ako aj v minulosti za hranice nášho Slovenska. Tento spôsob života sa v podstate nelíši od ostatných obcí a miest celej súčasnej Oravy a vlastne jej celej existencie, veď už dávno je známe že: „na Orave sa tvrdý chlebík rodí.“ ( Ľudová múdrosť ) čítať viac »
	Habovka Okres Tvrdošín. Najstaršie dejiny územia Oravy, ako i samého Slovenska nie sú nám dostatočne známe a dávajú podnet k mnohým dohadom. Archeologické nálezy dosvedčujú, že na území Oravy a to dolnej časti hlavného údolia boli už predhistorické sídliská na rozličných miestach, hlavne však v okolí Veličnej, Oravského Podzámku a Tvrdošína. Tieto nálezy pochádzajú približne od 4. storočia pred n. l. do 9. storočia n. l. (L. Niederle – Slovanské starožitnosti). Ku koncu tejto epochy nájdené predmety vykazujú známky slovanského rázu. Sú mienky, že z druhého stor. n. l. pochádzajúca Ptolomaiova mapa dokazuje prechod tzv. Ptolomaiovho chodníka, vedúceho zo Slovenska do Poľska cez Turiec a údolím Oravy (A. Chaloupecký – Staré Slovensko). Meno Orava odvodzuje sa novšie z reči keltickej (galskej) zo slova arvas, arva, čo má značiť bystrý, bystrá (L. Niederle - Původ a počátky národa slovanského), a podľa tejto mienky z praobyvateľmi tu bývajúce, alebo po nich prišlé slovanské národy prevzali a podržali to pomenovanie hlavnej rieky údolia, od ktorej dostal meno i sám kraj, ktorý musel byť v ten čas prirodzene len veľmi riedko obývaný a to azda len skupinami niekoľkých kmeňov. Prvú stopu v listinách nachádzame z oravského kraja v listine kráľa Bélu IV., ktorú vydal v r. 1261 ako výsadnú listinu liptovským osadníkom. Je v nej spomenutá osada Tvrdošín, kde sa má platiť kráľovský tridsiatok čiže clo a to len od súkna, soli a olova, ktoré predmety v ten čas dovážali sa z Poľska. Z umiestnenia tejto colnej stanice treba súdiť, že až po ňu siahala, smerom k severu a východu obývaná časť Oravy, ktorá v 12. a 13. storočí patrila spolu s Liptovom, Turcom a Zvolenom ku kráľovskému majetku, ktorý sa označoval ako Zvolenský les – sylue de Zolum. 1261 Bela IV., výsadná listina, - congresionum populorum nostrorum de Lipton (Néhai Rajezányi Adam kéziráti gyüjteményehöl) W.Arp. XI/350/502 Ďalšia, písomne podložená zmienka o Orave podchádza z roku 1267, a to v listine, ktorá sa týka majetkového sporu rodiny Balassa. V tejto listine je záznam o majetku Orava s hradom tam jestvujúcim, ktorý spolu s Vrbicou v Liptove, Trebostovom, Mutníkom a Trnovom v Turci bol zamenený s majetkami Teplička, Varín a Žilina v Trenčianskom. Z tejto zámeny treba súdiť, že Orava vtedy nemohla mať zvláštnu hodnotu, bol to viacmenej pustý, lesnatý kraj, iste veľmi slabo osídlený. Wenzel - Cod. Arp.III/str.156 Ďalším písomným dokladom z týchto časov v tomto území je donančná listina o majetku Revišné z r. 1272, v ktorej je spomenutá pri popise hraníc i Veličná pod menom magna villa a okolité vŕšky a potoky. Kráľ Ladislav IV. (Kumánsky) o darovaní majetku Hocymer-ovi v Revišni na Orave. Wenzel – Arp.u.okmt. IV./1/1-2 Tu treba zaznamenať, že na Orave zakladala sa aj cirkevná správa a v pápežských daňových registroch z r. 1332 - 37 je už zaznačená fara vo Valašskej Dubovej. V 14. stor. archidiakonovi v Nitre boli podriadené farnosti v Nitre, Turci a na Orave. V roku 1397 v spomenutých registroch vyskytujú sa na Orave už takto zaznačené farnosti: Magna Villa (Veličná), Rubny (Kubín), Tvardossin (Tvrdošín), Krisina (Trstená), Robová (Dubová) (Podľa Péterffy – Secra concillia Hungariae, II./269) Kráľovský záložný majetok oravského hradu kráľ Béla IV. svojho času vymenil späť, ale za kráľa Ondreja III. (1290 - 1301) dostal ho do zálohu aj župan zemplínsky Dauch. Ako prvý .... comes et castellánus de Arva .... spomína sa v r. 1307 Magister Andreas. Ako župa Orava je spomínaná až v 14. storočí a prvý podžupan zároveň ako hradný kastelán v r. 1375. Potom v zmätkoch po smrti kráľa Ondreja III. hrad prechádza do súkromných rúk, od kráľa Žigmunda (1395 - 1437) dostáva ho údajne Stibor z Poľska a po ňom vlastne od jeho dedičov povestný Komorovský, poľský veľmož, ktorý hrad vlastnil 25 rokov. Za husitských vojen kráľ Matej vypudil Komorovského v r. 1474 z Hrádku, Ružomberka a Likavy, získal späť od neho za 8.000 zlatých hrad Oravu, kde sa Komorovský i so svojou ženou bol uchýlil. Po smrti Mateja kráľa hrad dostal jeho syn Ján Corvín, od ktorého v r. 1495 zabral ho Štefan Zápolay. Keď kráľ Ferdinand I. (1526 - 1564) postupne získaval späť územie v Uhrách, bol hradným kastelánom Ján z Dubovce, ktorý sa pridal na stranu Ferdinanda, ktorý ho odmenil ponechaním mu hradu v zálohu. Vyskytujú sa v tom čase, ako majitelia hradu rodina Révay z Turca a rodina Sedlníckých. Hradný majetok bol od 14. storočia v rukách 21 majiteľov, až ho 22. majiteľ dostal v r. 1556 od kráľa za zásluhy a za zaplatenie 18.338,25 zlatých, nitriansky biskup a správca kráľovskej komory František Thurzo a to do zálohu. V r. 1574 zdedil ho jeho syn Juraj, ktorý zastával v Uhrách vysoké úrady, podporoval v pohnutých časoch kráľa Rudolfa (1576 - 1608), ktorý za jeho zásluhy v r. 1606 za určitých podmienok daroval mu hradný majetok do súkromného vlastníctva. V rukách týchto dvoch Thurzovcov povzniesol, rozkvitol a sa vlastne osídlil tento majetok, ktorý vtedy rozrástol sa v počte na 6 väčších obcí a na 75 dedín. Tu treba mať na pamäti, že práve v Orave na rozdiel od susedného Liptova, Turca a Trenčína bolo pomerne celkom málo zemianskych majetkov a ešte aj v čase zrušenia poddanstva v r. 1848 hradnému panstvu patrilo 94 % všetkej pôdy na Orave. V roku 1606 stal sa Juraj Thurzo dedičným županom Oravy, ktorú hodnosť dedila po ňom jeho vdova, po nej jej dcéry, ktoré v r. 1648 postúpili túto hodnosť po vzájomnej dohode Štefanovi Thököly a s ním aj zanikla táto dedičná hodnosť rodiny. V roku 1606 kráľ Rudolf donančnou listinou daroval majetok Jurajovi Thurzovi s tou podmienkou, že majetok nebude sa smieť ani predať ani rozdeliť, že správa majetku bude patriť staršiemu bratovi a keby nebolo mužských potomkov vtedy staršej dcére, pričom ročný dôchodok z majetku má sa rozdeliť rovnako medzi ostatnými súrodencami. Po smrti Juraja Thurzu v r. 1616 podľa jeho takto zostavenej záveti majetok prevzal jeho syn Imrich, ktorý v r. 1621 vo veku 23 rokov zomrel bez syna a takto panstvo prešlo do majetku 7 Thurzových dcér, ktoré ako dedičky v Lietave v r. 1626 uzniesli sa na predpisoch spravovania spoločného majetku čiže na stanovách Oravského komposesorátu a zvolili za prvého direktora – gubernátora (guvernéra) Gašpara Illyésházi. Tento zastával svoju funkciu celých 20 rokov, po ňom ju vykonával Štefan Thököly, ale pre účasť na povstaní proti panovníckej dynastii v r. 1677/78 skonfiškovali majetkovú účasť Imricha Thököly a Štefan Petrocy v prospech cisárskej kráľovskej komory v Banskej Bystrici, spolu vo výške 17,86 % účasti z celého majetku. V rokoch 1670 – 1673 bol gubernátorom panstva Mikuláš Draskovito, po ňom Juraj Illyésházi, za ním až do r. 1714 Juraj Erdödy a po ňom až do r. 1764 sa miesto direktora nezaplnilo, zas ďalších 18 rokov zastávala tento úrad cisárska kráľovská komora. V r. 1782 zvolili si majitelia za direktora Michala Esterházy, úrad však hneď prevzal František Zichy, ktorý ho zastával až do r. 1812. Za neho vyhorel hrad v r. 1800 a on sa však postaral o to, aby bol hrad zreštaurovaný. Po ňom do r. 1824 direktorom bol Juraj Erdödy, za ním do r. 1863 ml. František Zichy. Po ňom nasledoval Edmund Zichy. Posledným guvernérom bol Jozef Pálffy, ktorý zomrel po prvej vojne v r. 1919. Po revolúcii r. 1848/49 za trvania provizória v Uhrách bola Orava 12 rokov administratívne spojená s Liptovom a bola opäť až do r. 1861 samostatnou štatutárnou župou. Rok 1848 je aj pre Oravský komposesorát významným medzníkom, lebo vtedy bolo poddanstvo zrušené a podľa cisárskych nariadení z 2. III. 1853 a 16. IV. 1854 bolo býv. poddaným z celého majetku o rozlohe 201.493 ha vydelené 161.433 ha a panstvo ztratilo zároveň ročných 200.000 poddanských pracovných dní. Na pozostalom majetku, o rozlohe 40.060 ha podiel eráru činil okrúhle 22 %, ktorý podiel do r. 1918 stúpol na 24,6 %. Pôvodné predpisy o spravovaní majetku, čiže stanovy uznesené v r. 1626 platili nezmenene do r. 1897, vtedy ich znova sostavili a tieto nové stanovy boly platné až do r. 1922. Po úmrtí posledného zvoleného direktora v r. 1919 vedenie správy majetku prešlo na ministerstvo pôdohospodárstva čsl. republiky, ktoré v r. 1923 vydalo nové stanovy ponechajúc si spravovanie majetku. Pritom ďalším skupovaním majetkových účastí v r. 1925 podiel štátu stúpol na 51,8 %. V tom istom roku boly vydané ministerstvom poľnohospodárstva čsl. republiky nové stanovy. V r. 1942 získali sa účastiny majiteľov bývajúcich v Maďarsku a r. 1945 nariadením SNR z 24. VIII. 1945 č. 78 zoštátnením ešte zbývajúcej nepatrnej súkromnej účasti majetok prešiel celkom do vlastníctva štátu a Oravský komposesorát, ako taký tým aj zanikol. Ešte predtým, v r. 1927 vynesením zákona č. 125/1927 o novom zorganizovaní verejnej správy vnútornej, Orava, ako samostatná župa tiež zanikla. Osídľovanie Intenzívne osídľovanie nastalo v 16. a 17. storočí, keď chovateľmi dobytka, - najmä oviec a kôz zaľudnili sa rozsiahle vrchnaté a lesnaté územia u nás. Pre dané prírodné podmienky pôda v Orave, okrem samého údolia riek v úseku Párnica – Trstená, nebola vhodná pre poľnohospodárske obrábanie, resp. pre pestovanie obilnín i keď pôda po vyklčovanom lese na nejaký čas živinami vystačila pre pestovanie kultúrnych rastlín – obilovín. Tu boli na vrchovatom teréne rozsiahle lesy, poľany a hole, ktoré v ten čas dali sa využitkovať len chovom dobytka na valašský spôsob. Dobytkárstvo muselo byť na Orave už starého dáta, rozšírilo sa však vo zvlášť stupňovanej miere v 16. a 17. storočí zakladaním valašských osád. Šlo v prvom rade o chov oviec, lebo v kraji najlepšie sa darilo ovciam už aj preto, že tunajšiu, zvlášť drsnú klímu z domácich zvierat najľahšie znášala ovca a najlepšie sa vedela jej prispôsobiť. Bola to doba niektorými nazývaná valašskou kolonizáciou, keď pre vojnové udalosti a ešte prv pre sedliacke povstanie r. 1514, najmä však pre neznesiteľný útlak zo strany Turkov počas ich dlhého, až celé poldruha storočia trvajúceho panovania v Uhrách (1526-1686) znepokojovaní ľudia sťahovali sa na bezpečnejšie miesta a tam zakladali valašské osady. Zakladanie týchto osád vyžadovalo si od dotyčných ľudí zvláštne práce, ako klčovanie lesa pre priestor osady samej, pre nezbytné, hoci drobné polia, atď. preto tieto osady maly zvláštny štatút, tzv. valašské privilégiá. Podľa tohto valašského práva osadníci mohli pásť a chovať ovce v pánskych lesoch, využiť nimi vyrobenú pôdu, mali však pri tom konať lesné práce, chrániť hranice, atď. čiže považovali sa za složku viazanú zrejme k lesom, pri čom boli oslobodení od platenia dane, mýta a od hradných robôt. Svoje panské dávky odvádzali in natura z oviec, daň baraniu a boli zodpovední za škody, ktoré by zapríčinili pri lesoch bývajúcim sedliakom – osadníkom. Najstaršia zachovalá listina o priznaní valašského práva na Orave pochádza z r. 1474. Vydal ju Matej kráľ valachom z Kňažej, Medzibrodia a Dubovej Valašskej na Orave. Listina od Szontagh Daniela, tab. Sudcu z Trnavy. Gagyi Jenö – Az árvavármegyei olah telepek kivaltváglevele M. kiz. orsz. lévéltár – Benignae resolutiones 9. IV. 1576 Zo slov obsažených v tejto listine „......habuissent ab antiguo libertates......“ treba súdiť že predmetné valašské práva, ktoré sa v listine spomínajú, jestvovali už oddávna. Podľa znenia listiny valasi sami si volili svojho predstaveného menom vojvodu, ktorý riešil ich spory. Proti jeho rozhodnutiam valasi mohli sa odvolať ku kráľovi samému alebo k príslušnému hradnému kastelánovi. Túto listinu potvrdil v r. 1526 kráľ Ľudvig II. uznajúc ju v celom znení a po ňom tiež r. 1550 kráľ Ferdinand I. s výslovným obmedzením však vo veci oslobodenia od .... contributionis generalis regni.... čiže od štátnych kontribúcií. Listina a potvrdenia sú prílohou k žiadosti vd. Kataríny Thurzovej rod. Zrinyi, ktorá v r. 1576 žiada kráľa Maximiliána o odpustenie nezaplatených daní oravských valachov, ktorí sa novšie usadili na panstve, čiže žiada o priznanie valašského práva aj pre nových valašských usadlíkov, ktorých jej neb. manžel František Thurzo svojho času na Orave usadil s tou podmienkou, že im vyhradil ... libertatem ..... čiže oslobodenie od všetkých daní a dávok, teda tzv. lehotu, a to jedným na 12, iným na 17 a niektorým až na 20 rokov. Thurzová prejavuje obavy, že noví valašskí osadníci ujdú do Poľska, ak sa jej žiadosti nevyhovie. Bola to sporná vec, ktorá sa postúpila snemu, lebo podľa uznesenia uhor. snemu z r. 1563 všetci osadníci mali platiť contribúcie, i valasi nemajúci polia, ale títo boli povinní platiť len polovicu contribúcií. Táto otázka bola na Orave ešte pred žiadosťou vd. Thurzovej pretriasaná, keď kráľovskí úradníci nútili oravských valachov na odvedenie contribúcií po r. 1563. Preto v r. 1564 valasi obrátili sa so žiadosťou na kráľa o uznanie svojho starého práva, resp. poplatníckej výhody. Uhorská komora aj uznala ich stanovisko, hoci kráľ Ferdinand I. v r. 1550 uznávala ich pôvodné výsady výslovne s tou výhradou, že budú podrobení ríšskym contribúciam. V liste vd. Thurzovej sa píše o Rusínoch – vel alio nome – o valachoch, ktorí si najväčšou prácou a ťažkosťami v najodľahlejších a najdrsnejších miestach, vyklčovaním a vytrhávaním stromov v hoľách a skalnatých vrchoch v potu tváre pripravili – possessiunculas - ... čiže celkom drobné majetky. Išlo o osady Dubová Sedliacka, Ústie, Pucov, Chlebnice a Podbiel, okrem už nesporne uznaných osád Kňažia, Medzibrodie a Dubová Valašská. Je pozoruhodné, že asi v tých časoch aj na poľskom Podholí sú písomné záznamy o Rusínoch, ktorí si tam zakladali valašské osady (Senkovicz – granica polsko-wegierska w oswietleniu historicznem), ale po zachovalých prvých popisov oravských urbárov treba súdiť, že i pri rôznorodosti od juhu východu a severu prichádzajúceho nového osadníctva, šlo tu so stránky etnografickej v jadre a prevážne o slovenský element. Pre vyhodnotenie historických dát ide o podrobné zisťovanie postupu osídlenia terajšej Hornej Oravy. Vývoj tohto územia súvisel so zaľudnením celej Oravy, v čo je počítaná tiež časť, ktorá v r. 1920 pripadla Poľsku. V časti v r. 1920 odstúpenej Poľsku ide celkom o 13 obcí. čítať viac »
	Hladovka Okres Tvrdošín Dejiny obce Hladovka . Založenie obce sa datuje do r. 1590 a jej pôvodné meno bolo Jelešnia, pravdepodobne podľa názvu potoka, pri ktorom vznikla. Zámockí pisári ju však pomaďarčili na Illésnu, podľa maďarského označenia naturálnych dávok poddaných (élés, ílés). Toto sa však neujalo, pretože ľud používal názov Hladovka, čo bolo kontrastom Illésnej. Pôvodom názvu nebolo slovo hlad. Skôr by to mohol byť chlad (Chladovka) v dôsledku vysokej polohy. Ale v skutočnosti názov vznikol z rodinného mena prvého šoltýsa, ktorý sa volal Krištof Hlad a pochádzal asi z Nižnej. V roku 1598 Illesna ako príslušenstvo hradu Orava patrila medzi valašské osady založené v lesoch, ktoré predtým neboli pojaté do sčítania, lebo ešte neboli celkom dostavané. Spomínajú sa dva sedliacke domy. Juraj Thurzo r. 1608 rozhodol, aby šoltýs osady žiadal od prechádzajúcich po ceste mýto a vydal z neho počet účtovníkovi hradu Orava. Výška poplatku bola určená takto: od naloženého voza 20 denárov, od naloženého vozíka 10 denárov, od koňa s bremenom 6 denárov, od chodca 1 denár, ktorý si mýtnik ponechával ako mzdu, atď. Šoltýs mal dbať starostlivo o opravu ciest, aby sa cestujúci na ne nesťažovali. V tom čase osada nemala polia, daň sa platila od jedného domu.V roku 1615 bola obec zverená šoltýsovi Valentovi Zvolenskému. Na založení obce mali podľa písomných dokladov účasť aj sedliaci: Prichala, Tešla, Škrla, alebo Škrlák, neskôr Šprlák, Slovák, Čapla, Žuffa, Komandík. Podľa záznamov z roku 1615 “Suchá Hora a Gelessna” držia hole “Czapliowa Magurka” a chovajú 200 oviec. V roku 1619 má Hladovka 5 valašských sedliakov okrem šoltýstva, na ktorom bol aj mlyn. V rokoch 1624 - 1626 tu žilo 17 rodín (asi 90 ľudí). V roku 1659 tu už žije 271 katolíkov a 152 evanjelikov, spolu 423 ľudí. V tom istom roku boli stanovené aj hranice medzi Hladovkou a Suchou Horou. Počas kuruckých vojen v 17. storočí obec spustla. V roku 1686 je o nej poznačené, že to je nielen podľa mena, ale skutočne “Hladovka”. V dôsledku biedy časť obyvateľstva emigrovala. Časť dediny sa znovu zaľudnila až v roku 1690. Toto obdobie dejín obidvoch obcí je veľmi pohnuté až dramatické. Nielen vojnové udalosti, ale aj zbojnícke rabovanie z okolitých dedín ťažko doľahlo na obyvateľov. Zbojníci z Witova, Chocholowa, Podcervonego a Pekelníka často v boroch skosili ovos, zabili pastierov a ukradli dobytok. Preto v roku 1713 podali obyvatelia žiadosť na zámok o podporu. Škoda na rabovačkách a prepadoch bola vyčíslená na 2860 zlatých. Obyvateľstvo bolo hospodársky zničené. Za zmužilé bránenie hraníc proti Poliakom oravské panstvo udelilo obciam Hladovka a Suchá Hora právo “večitej pastvy v Boroch”. V podobných zápasoch pravdepodobne zmizla aj pôvodná obec Jelešňa rozložená na brehoch potoka. (Podľa poľského kňaza J. Motylu zo Suchej Hory.) V roku 1715 žilo v Hladovke 25 rodín (asi 130 ľudí). Písomný záznam z roku 1728 hovorí, že obyvatelia tohto miesta pre nedostatok obilia museli si v potu tváre hľadať obživu v iných stoliciach. V roku 1778 tu žije 313 ľudí. Správa dediny bola zverená dedičným šoltýsom Sperlaghovi, Chovančákovi a iným. Z rodiny Sperlaghovcov pochádzali dvaja výteční lesníci svojej doby na Orave, a to Martin Sperlagh, ktorý bol vedúcim lesného úradu ako lesmajster oravského panstva od roku 1836 do 1852 a jeho syn Eduard Sperlagh, ktorý bol vedúcim lesného úradu v Oravskom Podzámku od roku 1856 do roku 1864, potom sa stal provizorom hradného panstva na Lietave. V roku 1828 sa spomína 128 domov (732 ľudí). Od roku 1837 bola Hladovka významná svojím plátenníctvom. Bol tu aj mlyn. Obec ostala v poddanskom pomere až do roku 1848. Prvé zameranie hladovského chotára bolo roku 1850 (2861 kat. jutár). Po zrušení poddanstva bol pomer medzi hradným panstvom a starousadlíkmi upravený dohodou zo 6.6.1868. Podľa sčítania roku 1870 tu bolo 137 domov a 613 ľudí. Do roku 1918 patrila Hladovka k Uhorsku, potom do Československej republiky. V roku 1930 má obec 125 domov a 568 ľudí, v roku 1940 mala 137 domov a 557 ľudí. Na základe plebiscitu zo 4.8.1920 boli Hladovka a Suchá Hora pridelené k Poľsku (do roku 1921). Druhé pripojenie obce k Poľsku bolo od 13.11.1938 až do 1.9.1939. Hoci ľudia hovoria goralským nárečím, národné povedomie je silne slovenské. (Literatúra: A. Kavuljak: Historický miestopis Oravy, M. Jurči: Pamjyntaj goraľu) www.hladovka.orava.sk/ čítať viac »
	Krivská podkova opäť bez snehu Krivá Tridsiaty štvrtý ročník bežkárskeho prechodu Krivská podkova sa konal uplynulú sobotu opäť bez prítomnosti snehu. Organizátori sa potýkali s počasím, do ktorého by ste nevyhnali ani najväčšieho nepriateľa. Napriek tomu, že bolo minulý rok 438 odprezentovaných účastníkov. Tento rok boli usporiadatelia radi s číslom 250. Napriek nevôli počasia panovala skvelá nálada, či už medzi mladšími, ale aj staršou generáciou. Štartovné pre dospelých bolo dve eurá. Detí do pätnásť rokov si zaplatili jedno euro. K dispozícii boli dve trate, ktoré smerovali dolinou Krivského potoka. Prvá – ľahšia merala 8 kilometrov. Druhá v sebe obsiahla ďalší sedemkilometrový - zľadovatelý povrch s cieľom pri hájovni. K cieľu dorazila približne stovka účastníkov, ktorá sa ohriala pri vatre. Spoločenský bontón Krivskej podkovy sa nezaobišiel bez kultúrnej vložky v kultúrnom dome, kde sa do 23. hodiny vyhrávalo na ľudovú nôtu a neskôr sa v rytme diskotéky ukončil ďalší diel tejto tradičnej akcie. čítať viac »
	Liesek Okres Tvrdošín. Leží v Oravskej vrchovine na riečnych nánosoch Oravice. Severná časť chotára s náleziskami rašeliny sa rozprestiera v Oravskej kotline, strednú pahorkatinnú časť tvoria ľadovcovo - riečne nánosy. Na juhu prechádza do vrchoviny a zalesneného pohoria Skorušiny. Valaskú dedinu založil F. Thurzo v r. 1558 na území Čimhovej. Za kuruckých vojen spustla. Obyvatelia sa zaoberali roľníctvom, plátenníctvom, košikárstvom, obchodom s obilím, vápnom. Začiatkom 20. stor. sa tu krátko dolovalo kamenné uhlie. Počas oslobodzovacích bojov (29. 3. 1945) z dediny zostalo zhorenisko. JRD založili v r. 1973, zlúčilo sa s JRD Čimhová, dnes PD. Je tu meteorologická stanica. FS Skorušina zachováva goralský folklór - piesne, tance, zvyky, kroj. Od r. 1905 tu bola dychová muzika, od r. 1932 hrajú ochotnícke divadlo. Žila tu ľudová liečiteľka M. Dreveňáková, známa ako "baba z Liesku". Osobnosti: O. Bažík, M. Ťapák, Štefan Koma. Kostol Po zrušení rádu kalmaldulských mníchov v Červenom Kláštore za Jozefa ll., jeden z príslušníkov rádu kňaz Romuald (rehoľné meno) Lieskovský sa vrátil domov do Liesku a tu viedol tichý nábožný život. Veľmi ťažko znášal spory, ktoré sa odohrávali v čimhovskom kostole, preto navrhol svojim rodákom, aby si v obci postavili samostatný kostol. Keďže sa obával, že zemské panstvo i župný úrad nebude so stavbou kostola súhlasiť, pretože bola v tomto čase imoriadne veľká drahota pre napoleonské vojny, navrhol výstavbu kaplnky, avšak predstavení obce na podnet občanom trvali na stavbe kostola tak, aby sa doňho všetci pomestili. Plán kostola vyhotovil Jozef Ulrych. Pôvodne mal kostol stavať murársky majster zo Spiša Ján Dluhi, ale ten od zmluvy odstúpil, lebo sa mu zjednaná suma zdala veľmi nízka a tak si zjednali nového majstra Jána Baláža z Hladovky. Stavba kostola trvala sedem rokov, pretože obec nemala nijakú úľavu na daniach. V roku 1818 sa na stavbe kostola finišovalo, bol už objednaný nový organ v Banskej Bystrici u majstrov Michala Kyseľa a Jána Reicha. Barokový kostol sv. Michala Archaniela bol vysvätený v roku 1818 a rozšírený v rokoch 1996-1997. Rozšírenie inicioval miestny farár Štefan Koma. Kostol je vyhľadávný pre unikátne spojenie barokového a moderného funkcionalistického štýlu. čítať viac »
	Najväčší talent v Tvrdošíne má Izabela zo Zuberca Tvrdošín Názov Tvrdošín má talent priamo nekoreluje s tým, čo sa minulú nedeľu na doskách tvrdošínskeho kina predstavilo. Mesto Tvrdošín v spolupráci s Centrom voľného času Tvrdošín totiž usporiadalo skôr celooravskú akciu pre talentované deti a mládež. V kvalifikacii na finále sme zaznamenali cez tridsať čísiel. Konečného zúčtovania sa však mohla zúčastniť jedine kvalita. Porota veru mala z čoho vyberať. Vekové spektrum od 7 do 20 rokov ponúklo v rámci programu tanečníkov, hudobníkov a spevákov. V porovnaní s predchádzajúcimi dvomi ročníkmi išla kvalita celého projektu omnoho vyššie. Nesúvisí to len so samotnými účinkujúcimi, ale aj dramaturgicko technickým spracovaním. Mesto Tvrdošín má v Centre Voľného času značnú oporu. To už niekoľko rokov pravidelne dodáva umelecký program konfrontovateľný aj mimo regiónu. Najväčším tvrdošínskym talentom sa stali tanečníci Izabela zo Zuberca. Ich step žal opätovný úspech. V budúcnosti by sa mal tento kvalitný súbor predstaviť už len v rámci dotvárajúceho programu. Tvrdošín má talent je však bezpochyby dobrý projekt, avšak pre tvrdošínske „Cévéčko“ nie ojedinelý. čítať viac »
	Nižná nad Oravou Okres Tvrdošín História obce Archeologické nálezy z doby bronzovej, ale najmä dodatočne objavené halštatské hradisko na vrchu Ostražica dokazujú, že v chotári Nižnej možno rátať s osadou už pred 13. storočím. Prvý nepriamy písomný doklad na existenciu stredovekej obce máme z r. 1380. Podľa zaznamenaného odporúčania, aby kasteláni Oravského hradu ochraňovali slobody a práva poddaných z Vyšného Tvrdošína (Twardoschin superior), musel súčasne jestvovať aj Nižný Tvrdošín (Twardoschin inferior), ktorým mohla byť iba Nižná. S určitosťou možno tvrdiť, že o 15 rokov neskôr, teda roku 1395 už dolná dedina Twardoschin (Nižná) existovala a v roku 1420 sa už v listinách uvádza pod menom Nissne Wes ako príslušenstvo Oravského hradu. Podľa posledných výskumov sa dokonca predpokladá, že Nižná je staršou osadou ako Tvrdošín. Významnejšiemu postaveniu vďačí Tvrdošín iba svojej výhodnej geografickej polohe a zriadeniu tridsiatkovej stanice pri brode cez Oravu. V 15. storočí sa klčovaním získavala nová pôda pre poľnohospodárske účely a pribúdali noví obyvatelia. Chotár obce bol však ešte začiatkom nasledujúceho storočia neurčitý, najmä od Krásnej Hôrky a Zemianskej Dediny. Uvádzaný bol nasledovne: ,,Hranice majú s osadou Krasna Huorka spoločné a od obyvateľov Zemianskej Dediny podobne majú hranice nevyznačené. Za Oravou užívajú pôdu po potok Studená. S Podbielčanmi užívajú pôdu až po Červenú Skalu a po vrch (Maguru- pozn. P.H.) hore prosto,,. Hoci Nižná bola dlhé stáročia súčasťou panstva Oravského hradu, dynamický rozvoj zaznamenala už počas stredoveku. V 15. storočí tu už stál farský kostol sv. Havla (Gála). Najneskôr od 16. storočia mala organizovanú obecnú správu. Už v r. 1624 tu stáli dva mlyny a píla. V tom čase mala obec vyše 400 obyvateľov. V roku 1625 Oravské panstvo svojim obciam stanovilo nový súpis poddanských povinností a poplatkov - urbár. Uvádza sa v ňom aj Nižná Ves s presne stanovenou výškou a rozsahom naturálnych a peňažných povinností a poplatkov. Pokojný vývoj obce v nasledujúcich rokoch narušili živelné pohromy a tiež požiare spôsobené cudzími vojskami. V roku 1666 boli želiarske domy vyvrátené povodňou a už neboli obnovené. Obec pustla. Ovplyvnil to aj prechod Litovského vojska Jána Sobieskeho cez Oravu. V urbári, ktorý dalo v roku 1686 vyhotoviť Oravské panstvo Urbarium renovatum sub 1686 cum conscripcione Allodiorum dominalium sub Arcensis ... sa o Nižnej píše ,, ... pagus iste totaliter et ex integro per Litvanos fuerat exustus.... - túto dedinu úplne vypálili Litovci, mnohí obyvatelia obce sa odtiaľto rozutekali kade-tade. Siatiny sú zničené. ,, Pustošenie uvedeného vojska ešte znásobili dva ďalšie požiare. V roku 1695 sa uskutočnil súpis usadlostí podľa jednotlivých farností (bolo ich 6: veličianska, nižnianska, jablončnianska, trstenská, tvrdošínska a námestovská). Do nižnianskej farnosti patrili vtedy obce: Nižná, Zuberec, Habovka, Biely Potok, Podbiel a Zemianska Dedina. V roku 1714 bolo na území Nižnej obsadených 14 usadlostí a žilo tu 107 gazdov (asi 505 ľudí). O priaznivom či menej priaznivom rozvoji obce v ďalších desaťročiach nám niečo povedia aj sčítania obyvateľov. V r. 1785 tu žilo 1031 obyvyvateľov, v r. 1825 - 1179 obyv., v r. 1869 - 1223 obyv., v r. 1880 - 1118 obyv., v r. 1890 - 1217 obyv., v r. 1910 - 910 obyv., v r. 1921 - 829 obyv., v r. 1934 - 924 obyv., v r. 1940 - 933 obyvateľov. zdroj: Nižná - vlastivedná monografia, autor Peter Huba, r.1995 www.nizna.sk čítať viac »
	Oravský Biely Potok Okres Tvrdošín Najstaršia zmienka o škole v obci je v kanonickej vizitácii z roku 1833. Pre školské účely sa používala chalúpka, z ktorej sa vysťahoval gazda. Pozostávala z jednej izby a komôrky. Nemala lavíc ani tabule. Chodilo do nej 32 žiakov. Učiteľa volili farár a farníci so súhlasom dekana. Kantorom a učiteľom bol Jozef Arvay a mal tieto povinnosti: organovať, predspevovať, zvoniť na Anjel Pána, na bohoslužby i na pohreby, sprevádzať kňaza k chorým, učiť deti písať a počítať, ale najmä náboženstvo, byť príkladom pre veriacich a školskú mládež. Keďže budova školy bola na spadnutie, spišský biskup v 50. rokoch 19. storočia povolil miestnemu kňazovi postaviť školu z pevného materiálu. Jeho úsilie však nenašlo odozvu ani u veriacich, ani u svetskej vrchnosti. Začiatkom 60. rokov 19. storočia drevená budova škola bola vo veľmi zlom stave. Učilo sa v prenajatom dome alebo na fare. Vtedy spišský biskup Zábojník daroval na školu päť bočiek tokajského vína. Ich predajom sa získalo 250 zlatých na stavbu novej školy. Roku 1861 sa začali kopať základy pre školu a v nasledujúcom roku murovaná stavba už stála pod strechou. Obec však vymenila novú školu za starú faru, lebo sa mala stavať aj nová fara. Po roku 1870 adaptovala sa stará drevená fara na školu. Koncom 80. a začiatkom 90. rokov 19. storočia mala škola okolo 150 žiakov. Vtedy na mieste bývalej fary vybudovali novú drevenú školu. Ale roku 1895 škola stratila cirkevný charakter a stala sa obecnou. V 30. rokoch bola v obci štátna dvojtriedna škola a mala vyše sto žiakov. Roku 1957 postavili v obci novu dvojtriednu školu. Roku 1977 školu zrušili a odvtedy deti z obce navštevujú školy v obciach Habovka a Zuberec. www.oravskybielypotok.sk čítať viac »
	Pochovávanie basy v Trstenej Trstená Prechodné obdobie medzi zimou a jarou tvoria fašiangy, ktoré však nemajú pevný termín. Označuje sa nimi celé obdobie od Troch kráľov do Popolcovej stredy, ktorou sa začína pôst pred Veľkou nocou. Najviac zachovalých prejavov sa však sústredilo do posledných dní, kedy bolo dovolené všetko. Veselo bolo a je hlavne po krčmách, kde vyhrávajú podgurážení muzikanti. Minulý týždeň sa na Orave taktiež pochovávala basa. Avšak nie všade to bolo s takou pompéznosťou ako na hlavnom námestí v Trstenej. čítať viac »
	Podbiel Okres Tvrdošín Obyvateľstvo sa zamestnávalo prevažne roľníctvom. Podľa prameňov sa v chotári obce pestovala pšenica, žito, jačmeň a hrach. Podbielania navštevovali jarmoky v Trstenej, v Liptovskom Mikuláši, kde predávali rožný statok. Niektorí sa zamestnávali pltníctvom a v zimnom období dopravovali soľ z Liptovského Hrádku do tvrdošínskeho skladu. Zaoberali sa aj domácou výrobou šindľov a plátna. V obci bol jeden múčny mlyn, pivovar postavený roku 1786, a dve píly patriace panstvu. V Podbieli. Tradíciu aj hutníctvo a baníctvo, ktorého počiatky siahajú do 17. storočia. V roku 1836 bola postavená vysoká pec na tavbu železnej rudy, ktorú privážali zo Zuberca, z Juráňovej doliny a z Malatinej. Táto vysoká pec neskôr zanikla pre nerentabilnosť prevádzky. Na postavenie poddaných, teda väčšiny obyvateľov obce, nepriaznivo vplývali drsné klimatické podmienky, ktoré nie raz zavinili pohromu. Sprievodným javom neúrod bol hlad a epidémie. Epidémia cholery roku 1831 si vyžiadala v Podbieli takmer 80 obetí. Škola bola postavená roku 1833. Bola vybudovaná z dreva a pozostávala z dvoch tried a z jednej miestnosti pre učiteľa. Roku 1885 postihol obec požiar v ktorom zhorelo 38 domov. Málo úrodnej pôdy na Orave, rastúca populácia a najmä sociálne otázky nútili Oravcov odchádzať do sveta za zárobkom. Už v priebehu 19. storočia ale i prv sa Oravci hodne sťahovali na úrodnejšiu Dolnú zem. Od konca minulého storočia sa vysťahovalectvo orientovalo temer výlučne do Ameriky. Roku 1899 bol vybudovaný úsek železničnej trate do Oravského Podzámku po Tvrdošín. Tak bol i Podbiel spojený železnicou s ostatným svetom. Po roku 1930 sa stal určitým zdrojom príjmov rozvíjajúci sa cestovný ruch orientovaný predovšetkým na ROHÁČE. Podbiel mal v roku 1933 pravidelnú autobusovú dopravu zo železničnej stanice do Zuberca, ba až na Zverovku., hoci sa v tom čase chodilo najviac peši. Obec bola až roku 1940 elektrifikovaná, hoci už predtým sa elektrický prúd v Podbieli ojedinele vyrábal a používal. V roku 1977 bola časť obce nazývaná Bobrova rala vyhlásená za Pamiatkovú rezerváciu ľudovej architektúry. Tá dnes predstavuje najväčšie kultúrne bohatstvo obce a zohráva významnú úlohu pri rozvoji cestovného ruchu. čítať viac »
	Problém nevysielania TV Oravia v Tvrdošíne Tvrdošín Situácia ohľadne šíriteľnosti či nešíriteľnosti jedinej regionálnej televízie Oravy – Tv Oravia je vskutku zapeklitá. Televízia sa musela od samého počiatku svojej existencie vedieť vysporiadať s technickými problémami oravského regiónu, keďže Orava nebola na tento typ média pripravená, zato je však vo všeobecnosti otvorená. Tri okresy a štyri mestá však majú jednoznačný predpoklad a možnosti aby signál televízie šírili. Pokiaľ im k tomu nebránia iné záležitosti. Zákon o retransmisii zvýhodňuje lokálnych vysielateľov tým, že by mali byť zaradený do káblovej televízie, alebo inej formy retransmisie. TV Oravia už na jednej z predvolieb poskytovanej firmou BSS v Tvrdošíne vysielala v dvojhodinových blokoch a ľudia si nato postupne zvykali. Už to nieje pravda a bola stiahnutá, lebo si firma BSS zrealizovala údajný prieskum na základde ktorého obyvatelia TV Oraviu v Tvrdošíne nechcú. Pritom v priebehu rokov zmapovala množstvo akcií kultúrno spoločenského diania z tohto okresného mesta s veľmi dobrými referenciami. Zainteresovaní Tvrdošínčania si určite TV Oraviu radi pozrú. Tv Oraviu môže v súčasnosti vidieť okolo 40 tisíc prijímateľov. Ak zoberieme do úvahy internet sme videný aj v zahraničí. Magistrát Tvrdošína možno ani nevie o svojvôli prevádzkovateľa káblovky, ktorý je financovaný z poplatkov samotných občanov Tvrdošína. Tí by určite nedali „palec dole“ niečomu , čo sa ich bezprostredne dotýka. čítať viac »
	„ŠPORTOVEC ROKA 2011“ Trstená Mesto Trstená a Komisia športu, telesnej výchovy a mládeže pri Mestskom zastupiteľstve v Trstenej Vás pozýva na podujatie pod názvom „ŠPORTOVEC ROKA 2011“ Na tomto podujatí budú ocenení športovci, ktorí reprezentujú naše mesto v rámci jednotlivých športových klubov. Podujatie sa uskutoční 23. marca 2012 (piatok) o 17.00 hod. v sále Domu kultúry v Trstenej a bude sprevádzané kultúrnym programom. Všetci priaznivci športu ste srdečne vítaní! čítať viac »
	Stanica technickej kontroly už aj v Tvrdošíne Tvrdošín Motoristi z Tvrdošína a okolia sa potešili. Stanica technickej kontroly bola najbližšie len v Námestove, čo viacerých vyčerpávalo. Uplynulý štvrtok došlo k zmene, či náprave. Zoberte si to ako chcete, ale za 120 dní vzniklo pri bývalej tvrdošínskej mliekárni skutočné dielo s nadštandardnými podmienkami. Otvorením Stanice technickej kontroly v Tvrdošíne sprevádzal známy moderátor Roman Juraško. Nuž a ako sa patrí svojej úlohy sa zhostil so skutočnou profesionalitou a patričnou dávkou odviazanosti. Stanica technickej kontroly spĺňa tie najtechnickejšie požiadavky. Škodovky a iné automobily staručkého dáta však v nej už budeme stretávať veľmi zriedkavo. Zato si prítomní mohli pozrieť iné – ešte nablýskanejšie veterány. V budove nechýba podlahové kúrenie, ale aj priestory, kde môžu zákazníci relaxovať pri dobrej káve, či inom nápoji. Riaditeľ STK v Tvrdošíne Marián Metes sa tak zaradil k 89-člennej rodine prevádzkovateľov na Slovensku. V Tvrdošíne sa slávnostne otvorili priestory presne 13. januára o 11:30 h. Nemohla chýbať ľudová hudba Murínovci z Podbiela a o ďalší kultúrny program sa postaral tanečný súbor Karolínka zo Zuberca. Mesto Tvrdošín zastupoval primátor Ivan Šaško. Stanica technickej kontroly v Tvrdošíne je najmodernejším zariadením takéhoto druhu na okolí. Poprajme mu teda veľa úspechov a zákazníkom šťastné kilometre. čítať viac »
	Štefanov nad Oravou Okres Tvrdošín Dolný Štefanov: V roku 1355 daroval Ľudovít I. pôdu Chepanopataka Mikulášovi, synovi Folkusa a Mikulášovi, synovi Jána. Obec vznikla v druhej polovici 14. storočia. Názov obce je doložený z roku 1355 ako Chepanopataka, z roku 1564 ako Stephanowa, z roku 1593 ako Also Stepanowo, z roku 1625 ako Dolnie Stepanovo, z roku 1927 ako Dolný Štepanov, z roku 1948 ako Dolný Štefanov, maďarský Alsóstapanó. Koncom 14. storočia patril Jurajovi de Nechpal, v 15. storočí Kubínyiovcom, obec mala spoločné richtárstvo s Horným Štefanovom a Ľavkovom. Za kuruckých vojen prešla do vlastníctva Szentiványiovcom. V roku 1778 mala 288 obyvateľov, v roku 1828 mala 56 domov a 331 obyvateľov. Zaoberali sa prevažne poľnohospodárstvom. Ľavkovo malo v roku 1626 asi 100 obyvateľov, v roku 1828 malo 13 domov a 76 obyvateľov. Za I. ČSR sa obyvatelia zaoberali roľníctvom a chovom hovädzieho dobytka, rozvinuté bolo tkáčstvo, stolárstvo (výrobky z dreva). Časť obce Ľavkovo tesne za priehradným múrom Oravskej priehrady bola v roku 1953 zaplavená. Horný Štefanov vznikol v rokoch 1592-1593 rozdelením Štefanova, patril Kubínyiovcom a neskôr im príbuzným rodinám. Názov obce je doložený z roku 1355 ako Chepanopataka, z roku 1593 ako Felso Stepanowo, z roku 1927 ako Horný Štepanov, z roku 1948 ako Horný Štefanov, maďarsky Felsőstepanó. Obec spustla za kuruckých vojen. V roku 1776 mala 311 obyvateľov, v roku 1828 mala 61 domov a 366 obyvateľov. Zaoberali sa poľnohospodárstvom. Aj za I. ČSR sa obyvatelia okrem roľníctva zaoberali chovom hovädzieho dobytka, košikárstvom, tkáčstvom a zhotovovaním výrobkov z dreva. Pôdu obrábali súkromní hospodáriaci roľníci. čítať viac »
	Suchá Hora Okres Tvrdšín Obec vznikla počas valašskej kolonizácie. Prvá písomná zmienka o obci Suchá Hora je z roku 1566. Spomína sa v daňových súpisoch pod menom Zucha ako novozaložená poddanská osada pána Thurzu. Jej názov bol spočiatku vo viacerých podobách. A. Kavuljak spomína, že v roku 1586 Platthyovci protestovali proti tomu, že F. Thurzo asi pred 25 rokmi (1561) založil dedinu Ztarahora údajne na území ich čimhovského majetku. Ďalšími názvami boli Suchahora (1593), Sucha hora (1598), Zucha hora (1604), Zucha Hora (1607) a Szucha Hora (1614). Dnešný názov Suchá Hora sa ustálil koncom 17. storočia. Zaujímavosťou je, že väčšinu obyvateľov obce tvoria gorali, ktorí aktívne rozprávajú goralským nárečím. Príslušnosť ku goralom zohráva významnú úlohu v živote obyvateľov obce. Niektoré goralské tradície sú preto stále živé - goralské piesne, hudba, kroj ... čítať viac »
	Szlak bez granic, alebo Stopu bez hraníc odštartovali prezidenti Witów, Oravice Chocholovská dolina sa už po štvrtý krát zaplnila bežcami lyžiarmi. V sobotu sa totiž konal štvrtý ročník podujatia Stopy bez hraníc, ktoré sa stáva akýmsi symbolom slovensko poľského priateľstva. Dobeh bol situovaný v priestoroch Meander Ski parku v Oraviciach Preteky odštartovali samotní prezidenti Poľska a Slovenska. Vyše dve stovky pretekárov sa dalo do pohybu čo vyznelo vskutku teatrálne. Predovšetkým areál vo Witówe musel každého priaznivca bežeckého lyžovania doslova nadchnúť. Čo však už bolo na dvanásťkilometrovej trati mimo kamier nevedno. S istotou však môžeme potvrdiť, že poľskí lyžiari Slovákov jasne predčili. Pravdepodobne po vzore ich najväčšej bežkyne Justyny Kowalczyk. Do Oravíc tak pribehli ako prví: Klaudia Gasienica a Andrzej Lesnik. Medzi tým však obe strany vehementne diskutovali. Len škoda, že nám napriek stiesneným pomerom nedali najvyšie hlavy oboch štátov jasnejšie stanoviská. čítať viac »
	Trstená Okres Tvrdošín * prímestské časti: Ústie nad Priehradou, Nové Ústie, Oravská priehrada zóna Prístav; * územné členenie (okrsky): Západ, Hrady, Stred, Východ, Vyšný Breh a Ďurdinová; Námestie, Hýbeľ * územie mesta je zložené zo 4 katastrálnych území: Trstená, Ústie nad Priehradou, Oravské Hámre a Osada. Svojou rozlohou 8 254 ha (82,54 km2) je najväčším katastrálnym územím na Orave. Trstená bola založená v roku 1371 na močaristom kraji, porastenom tŕstím, po Schwancomírom Wismerom udelenom práve vyklčovať les a založiť mesto na periférii Tvrdošína, pre Jána Hertela. Názov mesta v tom čase bol Bingenstadt. Nemecké osadnícke právo preukazuje, že Trstenú zakladali nemecký osadníci. Neskôr, v roku 1424, vo výsadnej listine Žigmunda Luxembruského, v ktorej potvrdil výsady zakladateľa, sa Trstená objavuje pod menom Stadtsek a ďalej v závislosti na vplyve a jazyku úradníkov a panstva skomolene Trezthyene, Thersztene, Thersthena. Žigmund tiež oslobodil Trstenú od platenia cla a tridsiatkov.Od roku 1588 Trstená patrí Thurzovi, ktorý oslobodil Trstenú od urbárskych dávok a robôt za ročný poplatok 800 zl. Matej II. potvrdil výsady Trstenej udelené Wismerom ako aj Žigmundom a udelil mestu právo štyroch výročných jarmokov (na Dorotu, Turice, Na Nebevzatie p.Márie a Martina) Dva z nich sa tradujú aj v súčastosti. Koniec 17.storočia znamenal pre Trstenú veľký úpadok, ktorý spôsobili pochody litovského vojska, silné zimy a dva veľké požiare, ktoré zničili väčšiu časť Trstenej. Populácia Trstenej bola následovná: 1615 - asi 580 ľudí, 1715 - asi 1185, 1778 - 1320, 1828 - 2776, 1870 - 2344, 1930 - 2359. čítať viac »
	Tvrdošín OkresTvrdošín Mesto leží priamo na sútoku riek Orava a Oravica. Na území mesta sa do Oravy postupne (v smere toku) vlievajú: Trní potok (sprava), Medvedský potok (sprava), Oravica (zľava, do nej zľava ústia Krivý potok a Hlísnik), Krátky potok, Hlboký potok a Martinov potok (všetky zľava). Územie, na ktorom sa rozprestiera dnešný Tvrdošín, bolo osídlené už v praveku. Dokazujú nám to hromadné nálezy predmetov objavené v 19.storočí v Medvedzí, Krásnej Hôrke a v susednej Nižnej. Výhodná poloha mesta na sútoku dvoch riek vytvorila predpoklady na zriadenia colnej stanice. Presný dátum jej vzniku nevieme, bolo to však pravdepodobne za vlády Ondreja II. Styk Uhorska s Poľskom prechádzal cez Tvrdošín. (1205-1235). Do roku 1265 sa Tvrdošín uvádzal ako Toarsin, Doardi a Turz. Prvé dva názvy sú v Zoborskej listine z roku 1111 a tretí je v listine Belu III. z roku 1183. V 13.stor. mal Tvrdošín 100-200 obyvateľov. V polovici 14. storočia došlo k rozčleniu rozsiahlych priestorov patriacich Tvrdošínu. Vznikli osady Horný a Dolný Štefanov, Lavkovo, Z. Dedina. Jedným z najvýznamnejších medzníkov v dejinách Tvrdošína je rok 1369, keď kráľ Ľudovít vo sviatok Rozposlania apoštolov 15.júla mu udelil výsady kráľovského mesta. Tvrdošín získal výsadu voliť si richtára a 12-člennú radu, poriadať jarmoky, voliť farára, mať nemocnicu, nekonať poddanské práce a mešťania mali možnosť obchodovať aj so zahraničím. Boli oslobodení od mýta v celom Uhorsku. Nestálosť politických pomerov v 16.storočí spôsobila postupné upadanie colnej stanice. Medzi najťažšie obdobia v histórii Tvrdošína patrí 17.soročie. Protihabsburské povstania, pohyby vojsk, plienenie tu zanechalo spúšť. V 18. storočí sa mestečko postupne vzmáha. Obyvateľstvo v Tvrdošíne sa zaoberalo roľníctvom a dobytkárstvom. Doplnkové zdroje im plynuli z píly, jarmokov, trhov, dvoch mlynov, z obchodu s chmeľom a z remesiel, rozvíjalo sa pláteníctvo a postupne aj pltníctvo. Od roku 1777 bol Tvrdošín sídlom okresu. Začiatkom 20.storočia sa vyvíjali snahy o založenie priemyslu. V roku 1909 sa namiesto fabriky na výrobu súkna vytvorila továreň na gombičky. Výstavbu mesta nepriaznivo ovplyvnili úpravy verejnej správy v roku 1922, kedy bol zrušený okres Tvrdošín. V 30.rokoch 20. storočia tu mala sídlo rímskokatolícka škola a meštianska škola. V roku 1965 Tvrdošín opäť získal charakter mesta. V roku 1967 sa zlúčil s Medvedzím a roku 1974 s Krásnou Hôrkou. V tomto období sa začala aj výstavba sídliska Medvedzie. V súčasnosti je v Tvrdošíne sústredený najmä potravinársky priemysel (mliekareň, mäsozávod, poľnohospodárske družstvá). Sú tu viaceré školy: dve základné školy, SPŠ- elektrotechnická, Obchodná akadémia, Gymnázium, ZUŠ, SOU - lesnícke. Mesto ponúka aj kultúrne vyžitie v rôznych spoločenských akciách, ktoré sa konajú na Trojičnom alebo Michalskom námestí, vo veľkej alebo malej spoločenskej sále a v Kine Javor v Krásnej Hôrke. Počet obyvateľov je v súčasnosti 9 337. História Tvrdošína ale i jeho súčasnosť a prekrásna príroda vytvorili z neho to čo dnes je- mestečko, ktoré sa teší veľkému záujmu ľudí tu žijúcich, ale i turistov, ktorý v ňom ale i v jeho okolí našli možnosti pre turistiku a oddych. MsÚ – Mestský úrad Tvrdošín č. t.: 530 9011 sekretariat@tvrdosin.sk Odd. školstva, kultúry a mládeže č. t.: 530 9016, 532 2167, 5322163 msks@orava.sk, kultura@orava.sk, CVČ – Centrum voľného času č. t.: 532 2168, cvctvrdosin@post.sk ZŠ M. M. – Základná škola Márie Medveckej č. t.: 532 2141, zs@zsmmts.edu.sk ZŠ Š. Š. – Základná škola Štefana Šmálika č. t.: 532 2330, zs@zsskolskatv.edu.sk Gymnázium Tvrdošín č. t.: 532 2690, 532 3061, gymts@gymts.edu.sk Spojená škola č. t.: 532 2568, 532 2317, spstv@spstv.edu.sk Stredná Odborná škola lesnícka Tvrdošín č. t.: 530 93 11, soultv@soultv.sk MŠ – Materské školy Tvrdošín MŠ Oravské nábrežie - č. t.: 532 2246 MŠ Medvedzie - č. t.: 532 2131, 532 2798, 532 25 14 ZUŠ – Základná umelecká škola Tvrdošín č. t.: 532 2202, zusts@post.sk ZZPO – M. Bakošová, č. t.: 532 2406, 0904 215 359 TKT- M- Turistický klub Tvrdošín - Medvedzie Záujemci o jednotlivé akcie sa môžu 3 dni pre akciou kontaktovať na M. Jakubeka, č. t. 0908 076 906 Misia mladých – Anton Michalica, č. t. 0903 014 156, anton.michalica@gmail.sk ŠK – Športový klub Tvrdošín futbal muži – Ľubomír Gregorec 0903 303 227 futbal dorast – Anton Betuštiak 0903 847 802 futbal st. žiaci – Ľubomír Gregorec 0903 303 227 futbal ml. žiaci – Ján Balún 0915 274 194 futbal prípravka – Ing. Peter Kubala – 532 21 68 Stolný tenis – Ing. Ján Buczacki 0903 152 748 Volejbalový klub Tvrdošín – Mgr. Marián Mika 0908 903 985 Florbalový klub Tvrdošín – Milan Burdel - 0903 561 387 Šachový oddiel Tvrdošín – František Medvecký 0903 412 964 čítať viac »
	Veľká noc v skanzene Brestová Zuberec Veľká noc v dejisku múzea oravskej dediny má svoje neodškriepiteľné čaro. Už len samotná lokalita pri obci Zuberec vás ponorí do časov našich predkov, ktorí vnímali príchod jari a s ním spojenú veľkú noc naozaj intenzívne. Scenárista a správca Richard Janoštin poriada tieto akcie so skutočnou láskou a hlavne rutinnou. V nedeľu poobede od 14.00 hod. Bol pre návštevníkov pripravený folklórny program „Symboly v jarných obradoch“. V rámci programu vystúpil folklórny súbor SKORUŠINA z Liesku, ľudová hudba z Hladovky a folklórny súbor BRESTOVÁ. Počas troch dní ste si to mohli skutočne užiť, aj keď počasie už v pondelok nebolo práve najlepšie. Nedeľa však vyšla a prítomní mali možnosť vidieť ukážky výroby kraslíc, pletenia korbáčov, výroby sviečok a obradového pečiva i ďalších remesiel, ale aj zvieratká. čítať viac »
	Vitanová Okres Tvrdošín. Názov je podľa osobného mena Vít alebo mena Viťan. Roku 1550 s tu spomína ešte len lúka "pratum Vitanova". O pár rokov však zemepán oravského hradného panstva Václav Sedlnický súhlasil so založením novej osady a šoltýstva roku 1552 na klčovisku zvanom "paszeky Vitanova", o čom svedčí aj vyšetrovanie z roku 1622. Podľa zápisu o tomto vyšetrovaní rozkázali zámockí úradníci "Jakubovi, šoltýsovy vitanovskému, aby priniesol list, jaký má na šoltýstvo. Z kteréhožto listu zjavne sa poznáva, že niekedy pán Venceslav Sedlnický, toho času pán zámku Oravského, tú ves Vitanovú na nejakých pasekách Vitanova rečených roku 1552 dal vystaviti a na zámku Oravskom nadto šoltýstvo toho roku nejakovému Michalovi Kopthejí toho času šoltýstvo svému vydal". V daňových súpisoch prvý raz prichodí roku 1554 s 5 raľami a s poznámkou: "Títo boli valasi, ktorí neboli zdanení.". Roku 1564 - 1578 prichodí vo forme Wytanowa s 2 raľami; roku 1588 Witanowa, osada p. Thurzu s 2 portami; roku 1593 Wytanowo má 2 porty; roku 1598 bolo vo Vitanovej 18 sedliackych domov, ale roku 1604 klesol počet domov na 8. Roku 1607 Platthyovci protestovali proti tomu, že Thurzovci na území ich čimhovského majetku založili dedinu Vitanova. Roku 1608 sa spomína vo Vitanovej lúka "Wyssny Podhradsky", od ktorej majú ročne dávať do zámku 10 baranov. Podľa daňového súpisu z tohoto roku pre veľkú biedu a hlad, boli len 3 domy na odanenie. Z listiny vzťahujúcej sa na založenie Hámrov roku 1614 vysvitá, že sa vo vitanovskom chotári kopala železná ruda, ktorou sa zásobovali zabiedovské Hámričky. Roku 1614 Platthyovci znovu protestovali proti tomu, že Thurzovci na území ich čimhovského majetku založili dedinu Vitanovú. Roku 1615 Vitnová užívala hole Magurka a Čierny Szalass, kde chovali 350 oviec. Roku 1619 šoltýs Šimon s bratmi spravoval osadu, kde zdanili 5 sedliakov. Podľa súvekých názvov ralí rekonštruované mená prvých osadlíkov sú: Brucháč, Betin, Kuril, Drozd, Petro; roku 1624-1626 šoltýsi: Šimek a Kubo Vitanovský, Kubo Stachoň, Stas Poliak, majú mlyn a valchu; v celom chotári bolo osevnej plochy na 190 lukien zrna, lúk na 19 vozov sena, rodín 34 (asi 17 ľudí). Roku 1658 vo vizitácii J. Hodíka bolo zaznačené, že „na žádost Vitanovcov dopuštěno im vystavěti kaplnu pro vyvarovaní se Kaply pápežskej“ v Čimhovej. Podľa sčítania tu bolo roku 1659 92 katolíkov a 346 evanielikov, spolu 438 ľudí. Roku 1677 v tejto osade Ján Vitanovszky „drží šoltýstva polovicu so spolniky 14, z kterých zanechavají se, aby dedinu riadili a dávky vybírali 4“, ostatní budú povinní za výsady každoročne platiť po 1 toliari. Sedliackých ralí bolo 5. Počas kuruckých bojov obyvateľstvo mnoho trpelo, preto sa roku 1686 konštatuje, že Witanowa pre zlé časy, opätovne pustošenie, odvlečenie dobytka , pre neúrodnosť pôdy a prílišné rekvirácie vojakov bola tak zbiedená, že nenašli na zdanenie viac ako 1,5 usadlosti; obyvatelia sú roztrúsení a žobrú chlieb z domu do domu. Roku 1690 túto úbohú dedinu zasiahol blesk, takže bola celkom obrátená v prach a popol. Ešte i roku 1690 tu bolo mnoho zrúcanín. Roku 1712 boli obývané 3 rale, osevnej plochy v celom chotári bolo na 65 prešporských meríc zrna, lúk na 26 vozov sena, bol tu 1 obuvník. Roku 1715 bolo vo Vitanovej 5 osadených ralí, osevnej plochy v celom chotári na 710 korcov zrna, lúk na 44 vozov sena, gazdov 34 (asi 170 ľudí). Roku 1728 sa tu uvádza múčny mlyn o 1 kameni a píla. Ináč chotár je vrchovitý a neúrodný. Roku 1755 vyrábali obyvatelia tenké dosky (ako šindle) na zhotovovanie skriní. Roku 1778 tu bolo 319 ľudí na 7 raliach. Správa dediny do vynesenia tereziánskeho urbára bola v rukách dedičných šoltýsov s menami: Vitanovský, Drozd, Trpka, Stachoň atď. Potom riadenie dediny pripadlo na volených richtárov. Cirkevne patrila Vitanová do Trstenej, roku 1787 však bola pridelená k Hladovke. Pretože však neboli náklonní prispieť na stavbu kostola v Hladovke, roku 1800 sa od Hladovky odtrhli a pripojili sa k Čimhovej. Roku 1828 tu bolo 145 domov a 823 ľudí. Vitanová ostala v poddanskom pomere oproti hradnému panstvu do vynesenia zák. čl. IX z roku 1848 o zrušení poddanstva. Zameraním vitanovského chotára roku 1850 bola zistená výmera 3039 kat. jutár 937 štv. siah. Podľa sčítania roku 1870 tu bolo 157 domov a 756 ľudí. Po zrušení poddanstva sa pomer medzi hradným panstvom a starousadlíkmi upravil urbárskou dohodou z 11. VII. 1877. Obec Vitanová patrila k Uhorsku do roku 1918, potom patrila k ČSR. Podľa sčítania roku 1930 tu bolo 173 domov a 777 ľudí. K 31.12.2004 je tu 1232 obyvateľov. Do roku 1918 patrila obec k Rakúsko-Uhorskej monarchii. Po skončení I. svetovej vojny, z ktorej sa nevrátilo 20 obyvateľov, obec patrila do novoutvorenej Československej republiky. Život v obci nadobudol nový charakter. Richtárom v obci po prvej svetovej vojne sa stal Matej Drozd. Celé pracovné úsilie obce bolo zamerané na stavbu nového mosta na hornom konci, pretože starý drevený most už nevyhovoval. Pretože obyvatelia obce boli silne nábožensky založení, neustále predkladali obecnému zastupiteľstvu požiadavku, aby sa začalo so stavbou kostola v obci. Stavbu dokončili pomerne rýchlo a už v roku 1932 bol kostol slávnostne otvorený. Na stavbe kostola sa podieľal staviteľ Hofman z Turčianskeho Svätého Martina, oltáre v kostole sú od majstra Dlugopolského z Trenčína. Ťažké obdobie nastalo pre obec vypuknutím druhej svetovej vojny. Na jeseň roku 1938 prišli do obce hitlerovské vojská na autobusoch a nákladných autách. Usadili sa poniže obce v poli. Dňa 1. septembra v roku 1939 včasráno začala streľba z kanónov a asi po troch hodinách sa vojská presunuli smerom k obci Hladovka. Po vypuknutí SNP, 31. Augusta 1944, bola vyhlásená mobilizácia, ktorú obyvateľstvo prijalo s pochopením. Mužstvo podliehajúce mobilizačnej vyhláške nastúpilo k vojenskej posádke do Dolného Kubína. Po príchode vlakov na železničnej stanici ich už čakali povstaleckí vojaci, aby ich odviedli do kasárni. Dňa 5. septembra 1944 prišla partizánska jednotka, ktorá mala za úlohu vyhodiť železobetónový most na dolnom konci obce. Most však bol poškodený len čiastočne. Mnoho občanov, najmä mužov sa zúčastnilo priameho odboja. Obyvateľ Jozef Ondrík bol účastníkom prvej československej paradesantnej brigády. 23. Februára 1945 nemecké vojská uskutočnili na obec Vitanovú prepad, obec bola podpálená a takmer celá vyhorela. čítať viac »
	Zabiedovo Okres Tvrdošín. Počet obyvateľov: 808. Nadmorská výška: Stred obce 670 m n. m., maximálna výška na južnom okraji k.ú. 1192 m n.m., minimálna výška na severnom okraji k.ú. 605 m n.m. Obec susedí na východe s obcou Brezovica, na juhu s obcou Habovka, na západe a severozápade s mestom Tvrdošín a na severe a severovýchode s mestom Trstená. Súčasťou obce je aj kedysi samostatná osada Hámričky, ktorá vznikla so železnými hámrami v roku 1607 a od r. 1870 je pripojená k Zábiedovu. Súčasný názov obce bol zavedený v roku 1946, predtým boli známe tieto jej názvy: Zawydowo, Zavidovo, Zavidov, Zábido, Zábidov, Zábidovo. Dominantou obce je rímskokatolícky kostol zasvätený Božskému Srdcu Ježišovmu. Obec leží v Skorušinskom pohorí s členitým lesnatým terénom, avšak v nádhernom prírodnom prostredí bohatom na lesné plody a vhodnom na turistiku a horskú cyklistiku. Zemepisná poloha obce - 49 stupňov 19 minút severnej zemepisnej šírky a 19 stupňov 36 minút východnej zemepisnej dĺžky. Výmera katastrálneho územia obce - 1798 ha. čítať viac »
	Zasadnutie mestského zastupiteľstva v Tvrdošíne 28.4.2011 Tvrdošín čítať viac »
	Zuberec Okres Tvrdošín Z obdobia založenia Zuberca sa zachoval odpis donačnej listiny, v ktorej boli osadníkom vymedzené všetky práva a povinnosti. Je napísaná po latinsky a jej voľný preklad je nasledovný: My, gróf Štefan Thököly z Kežmarku, večný a hlavný župan oravskej stolice, ako splnomocnený správca hradu Orava a Lietava a všetkých majetkov, ktoré k nim patria. Dávame na vedomie touto listinou všetkým, ktorých sa to týka, že starostlivý Martin, syn nebohého Michala, ktorý bol synom Jakuba Barana, šoltýsa obce Zuberec, patriacej k spomenutému oravskému hradu. On aj so svojimi susedmi, valašskými roľníkmi, úctive a pokorne nás požiadal, aby sme mu ráčili v archíve Oravského hradu znovu nájsť a našou vlastnou hodnovernou pečaťou potvrdiť listiny a spomenutej obci Zuberec, ktoré kedysi jeho starému otcovi Jakubovi Baranovi vydal a odovzdať ráčil najosvietenejší vtedajší pán gróf Juraj Thurzo, palatín Uhorského kráľovstva, náš pán a otec a starý otec najmilší. Tieto listiny boli čiastočne potrhané a poškodené, vplyvom nedbanlivosti jeho predchodcov, ako aj vplyvom staroby. Túto jeho poníženú žiadosť sme vzali na vedomie a dali sme vyhľadať v našom archíve a úradne vydať tieto listiny, ktoré doslovne citujeme a potvrdzujeme spomenutému Martinovi Baranovi, šoltýsovi obce Zuberec. Ich znenie je takého: My gróf Juraj Thurzo z Betlanoviec, palatín Uhorského kráľovstva a sudca Kumánov, ako aj večný župan Oravy, poradca posvätného kráľovského veličenstva a miestodržiteľ Uhorska atď... Touto listinou dávame na vedomie všetkým, ktorých sa to týka. S ohľadom na poníženú prosbu starostlivých mužov: Jakuba Barana, šoltýsa a piatich valašských roľníkov, jeho susedov, v našej novej obci Zuberec, patriacej a prislúchajúcej k nášmu hradu Orava, ktorej vypršala daňová lehota. Predpísali sme im a určili spôsob a poriadok, ktoré sú obsiahnuté v našich urbárnych právach, aby neboli zaťažení akýmikoľvek nezvyčajnými dávkami, daňami a naturálnymi dávkami. Nech platia každoročne od každej roľníckej usadlosti: Za prvé: Po štyroch baránkoch a po jednej kune. Za druhé: Od maštalí každú dvadsiatu ovcu. Za tretie: Stále sa zúčastňovať valašských poriadkov. Za štvrté: Opravovať zámok. Za piate: V čase potreby povstať do boja. Za šieste: Na všetky sviatky a pohreby, ktoré nech Božia láskavosť čo najzriedkavejšie dovolí pripustiť, sú valašskí roľníci zaviazaní určitými darmi: Sú to tieto naturálne dávky: Jedno teľa, 15 sliepok, 50 vajec a 5 jarabíc. A Tebe Jakub – šoltýs a Tvojim dedičom a potomkom zaručene dávame a odovzdávame na večné užívanie toto vlastníctvo, ako zuberské šoltýstvo s jeho výnosmi a všetkými majetkami a právami oddávna patriacimi, nech sú akokoľvek nazvané v medziach tejto obce, našej novej usadlosti. Tiež dovoľujeme, aby si postavil, užíval a vlastnil mlyn na jeden kameň, ako aj pílu vhodnú na pílenie dosák. Z úžitku týchto budeš dávať ročne do nášho hradu jedného vykŕmeného brava a sto dosák. Podobne Tebe a Tvojim dedičom dovoľujeme užívať k svojmu prospechu aj ostatné slobody a výsady, ktoré užívajú ostatní naši poddaní valasi. Okrem toho zariadiš každoročne dovoz vína a soli, ako aj dve jarabice. Nakoniec budeš mať povinnosť, ako aj ostatní valašskí šoltýsi, prezimovať kobylu, odovzdať dvadsiatok z oviec, povstať do boja, opravovať hrad a prinášať dary. Chotár tejto obce nech sa tiahne až k vrcholom, čiže štítom Karpatského pohoria a nadol má hraničiť s našou obcou zvanou Habovka. Na zdôraznenie platnosti a svedectva toho všetkého sme sa rozhodli vydať a udeliť túto listinu, opatrenú našou pečaťou a našim podpisom. Dané na Oravskom hrade 18.júla roku pána tisíc šesťsto šesťdesiatjeden (1661). Gróf Štefan Thököly, vlastnoručne. Túto kópiu sme porovnali s pravým a pôvodným originálom a uznávame ju za zhodnú vo všetkých bodoch a uzáveroch. O tom svedčíme. Dané v Dolnom Kubíne 20.marca 1775. Jozef Karol Revitzsky z Revišného, riadny šľachtický sudca slávnej Oravskej stolice v.r. Jozef Monyak toho času riadny prísažný tejto slávnej stolice v.r. Hlboké lesy sa striedali s poľami. Po nich sa preháňali stáda vysokej zveri. Podroháčske rieky boli plné rýb. Svorky šeliem vychádzajúce z hlbokých lesov, neustále znepokojovali osadníkov, ktorí museli pred nimi chrániť dobytok i vlastné životy. Prví priekopníci podmaňovania prírody v týchto odľahlých krajoch však boli tvrdí ľudia. Živili sa chovom dobytka a čiastočne poľovníctvom a rybolovom. Súčasne klčovali lesy na rozšírenie priestranstiev okolo obydlí. Les z obvodu osád začal ustupovať. Ďalšie vyklčované lesy premieňali na pozemky pre pestovanie poľnohospodárskych plodín. Očistené plochy po výrubiskách spásali hovädzím dobytkom. Salašníctvo premiestnili na hole, t.j. na pasienky nad hranicou lesa. Od roku 1615 sú už salaše na Roháčoch. V Látanej doline, na Salatíne a na holi Jackow. Osada Zwberczyc vznikla na podroháčskej náhornej planine v roku 1593. V dobe založenia mal Zuberec šoltýstvo a päť sedliackych domov. Obyvatelia neodvádzali spočiatku hradnému panstvu nijaké dávky. Ešte aj v roku 1598 osada Zubercze nebola dobudovaná , preto ju nezdanili. V roku 1604 Zuberec zanikol. Bolo to zapríčinené plienením hajdúchov pri povstaní Štefana Bocskayho proti kráľovi Rudolfovi II. na obranu šľachtických práv a protestantského náboženstva. Zuberec nebol obývaný ani pri sčítaní domov roku 1608. Spomína sa až v roku 1609, ako nová osada Zubercza. V roku 1612 dal palatín Juraj Thurzo zuberskému šoltýsovi Jakubovi Baranovi donačnú listinu, v ktorej určil všetky práva a povinnosti osadníkov. Ustálil aj chotár dediny, ktorý ohraničil z juhu, juhovýchodu a východu hrebeňmi Karpatského pohoria a zo severu chotárom obce Habovka. V roku 1615 mala osada Zuberecz na holi Jackow 300 oviec. Jakub Baran spravujúci 5 valašských sedliakov, bol šoltýsom v Zuberci ešte aj v roku 1619. Prví osadníci Zuberca sa volali: Tomčík, Opyda, Stanko, Debnár. V rokoch 1624-1626 žilo v Zuberci 12 rodín a okolo 60 ľudí. Obhospodarovali osevnú plochu na 12 lukien zrna a lúky na 50 vozov sena. Šoltýsom bol vtedy Michal Zuberský, syn Jakuba Barana. Daňový súpis z roku 1647 uvádza, že Zuberecz mal jednu portu bez šoltýstva. (Slovo porta, po latinsky brána, v prenesenom význame znamenalo daňovú jednotku. Slovom porta sa tiež označovala sedliacka usadlosť, do ktorej sa vchádzalo bránou, cez ktorú mohol prejsť voz plno naložený senom, alebo obilím.) V XVI. storočí sa od jednej porty platilo ročne 1/5 zlatého florena, čiže 20 denárov v striebre. V roku 1677 bol v Zuberci šoltýsom Martin Zuberský, syn Michala, ktorý so svojimi susedmi obhospodaroval len pol šoltýstva. Okrem neho Zuberec vtedy obývalo ešte ďalších 36 sedliackych rodín. Za kuruckých bojov bola dedina opäť spustošená. R. 1670 – Wesselényovské sprisahanie, do ktorého bol zapletený aj pán Oravy Štefan Thököly R. 1672 – povstanie Gašpara Piku R. 1678 – 1680 – povstanie Imricha Thökölyho Skaza dediny bola dovŕšená v roku 1683, keď zadný voj vojsk poľského kráľa Jána Sobieskeho, zložený z litovských a kozácko-tatárskych vojakov, Zuberec úplne vyplienil. Vojaci zobrali obilie, odohnali dobytok a čo neodvliekli, zničili. Obyvatelia sa poskrývali a polia zostali neobrobené. Po litovskom spustošení nebola v Zuberci ani jedna usadlosť súca na zdanenie. V celom zuberskom šoltýstve mali len jedného biedneho koňa a tri junce. Tento údaj Andreja Kavuljaka v Historickom miestopise Oravy, že po litovskom spustošení nebola v Zuberci ani jedna usadlosť súca na zdanenie, a že v obci zostali len tri junce a kôň, je málo pravdepodobný. Šoltýsi a coloni dávali často nepresné údaje, aby znížili svoje platobné povinnosti voči panstvu. Blízkosť horských dolín poskytovala možnosť zavčasu ukryť hnuteľný majetok pred rekviráciou litovskými vojskami. Po kuruckých bojoch a litovskom pustošení sa dedina začala opäť zaľudňovať. V roku 1690 už boli osídlené tri rale a celé šoltýstvo. V roku 1712 bolo obývaných 5 ralí. Osevná plocha sa zvýšila na 78 prešporských meríc zrna a lúky mali výťažok 24 vozov sena. V roku 1715 v Zuberci vysiali zrno na 282 korcov (1 korec je 2873 m2) a z lúk zobrali 38 vozov sena. Žilo tu 30 gazdov – asi 150 ľudí. Mimoriadne neúrodné roky 1715 a 1716, kedy bolo celé leto chladné, so snehom a júlovými mrazmi, Studenú dolinu nezdecimovali tak, ako ostatnú Oravu. V kronikách boli tieto roky zaznačené ako „Anni congelationis – zamrznuté roky“. Dá sa to vysvetliť aj tým, že obyvatelia mali dosť dobytka a začali sa venovať aj remeslám. Zuberčania začali vyrábať halenové súkno a páliť vápno. Ale aj tak sa v rokoch 1715-1720 vysťahovalo zo Zuberca 5 rodín. V roku 1728 bol zuberský chotár charakterizovaný ako hornatý, polia kamenité a ťažko obrábateľné. Prebytok dažďa a chladné letá neumožňujú dozrieť obiliu. Obyvatelia Zuberca už vtedy chodili na letné poľnohospodárske práce do bohatších stolíc krajiny. V roku 1755 bolo v Zuberci pálenie vápna už dosť rozvinuté. Šoltýsi mali valchu na súkno. (Zariadenie na ubíjanie – lisovanie natkaného riedkeho súkna z vlny.) V roku 1778 bolo v Zuberci na 7 raliach 332 ľudí. Obec spravovali až do zavedenia tereziánskeho urbáru v roku 1763 šoltýsi. Boli to dediční richtári s právom slobodného pozemku, mletia obilia, výseku mäsa, varenia piva a súdneho rozhodovania v menších sporoch. Najznámejší šoltýsmi v Zuberci boli: Baran, Zuberský, Šroba, Tomaštik, Šimičiak, Železňák. K zmluve medzi panstvom a Zubercom v zmysle tereziánskych úprav, však došlo až 17. októbra 1770. Urbár rozšíril povinnosti poddaných Zuberca. Z neho sa zároveň dozvedáme o hospodárskych aktivitách v Zuberci a o tom, že Zuberčania chodili v čase letných prác za robotou do južných zemí krajiny. Vtedy žilo v dedine 129 poddanských rodín, ktoré pracovali na pôde. Po zavedení tereziánskeho urbáru spravovali dedinu volení richtári. Poddanský pomer sedliakov k hradnému panstvu trval až do prijatia zákona o zrušení poddanstva v roku 1848. Podľa sčítania ľudu v roku 1870 bolo v Zuberci 182 domov a 1007 obyvateľov. Po zrušení poddanstva sa vzťah medzi hradným panstvom a starousadlíkmi Zuberca upravil urbárskou dohodou až 28. júna 1877. Zmluva odstránila trecie plochy a upravila vzťah medzi panstvom a obcou, ktorý trval až do skončenia prvej svetovej vojny. Išlo predovšetkým o zachovanie panských regálnych práv, o právo krčmy spojené so šenkovaním opojných nápojov a o právo vody a rybačky. Obec mohla svoje víno šenkovať v pánskej krčme od Michala do Vianoc. Panské mlyny boli odovzdané obci, ako majetok urbarialistov. Za to platila obec panstvu poplatok. Okrem toho prevzala obec od panstva záväzok zásobovania habovskej fary a zuberskej školy drevom. V čase uzavretia urbárskej zmluvy, v roku 1877 richtárom obce Borsík. Nevedel písať, preto sa na listiny podpisoval krížikom. Obec mala vtedy 140 gazdov, ktorí platili daň. Obec Zuberec patrila do roku 1918 k uhorskej časti Rakúsko-Uhorskej monarchie. V rokoch 1918-1939 bola vo zväzku I. ČSR. V rokoch 1939-1945 patrila do Slovenského štátu. V rokoch 1945-1992 bola vo zväzku ČSR, neskoršie ČSSR a ČSFR. Od 1.januára 1993 je súčasťou Slovenskej republiky. čítať viac »