tvoravia.sk - regionálna televízia

Štvrtok, 17.04.2014
Meniny má Rudolf

 

Aktuálne vysielame

14:25 INFOTEXT

14:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

15:00 TÉMA / LEKÁRI.SK / VŠADE DOBRE, DOMA NAJ

15:25 INFOTEXT

15:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

16:00 TÉMA / LEKÁRI.SK / VŠADE DOBRE, DOMA NAJ

16:25 INFOTEXT

16:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

17:00 TÉMA / LEKÁRI.SK / VŠADE DOBRE, DOMA NAJ

17:25 INFOTEXT

17:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

18:00 7 MINÚT S / ŽUPNÉ ROZHOVORY / SPRÁVY

18:25 INFOTEXT

18:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

19:00 7 MINÚT S / ŽUPNÉ ROZHOVORY / SPRÁVY

19:25 INFOTEXT

19:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

20:00 7 MINÚT S / ŽUPNÉ ROZHOVORY / SPRÁVY

20:00 DOKUMENT

20:25 INFOTEXT

20:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

21:00 7 MINÚT S / ŽUPNÉ ROZHOVORY / SPRÁVY

21:25 INFOTEXT

21:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

22:00 7 MINÚT S / ŽUPNÉ ROZHOVORY / SPRÁVY

22:25 INFOTEXT

22:25 INFOTEXT

22:45 INFOTEXT

23:00 7 MINÚT S / ŽUPNÉ ROZHOVORY / SPRÁVY

23:25 INFOTEXT

23:45 BEZ KOMENTÁRA / HUDOBNÉ KLIPY

Fotografia NÁZOV
Adresa
Popis

Dar mesta pre Dolnooravskú NsP

Dolný Kubín

V stredu 28. mája t.r. odovzdal primátor Roman Matejov riaditeľovi Dolnooravskej nemocnice s poliklinikou Ladislava Nádašiho–Jégého Jozefovi Mintálovi dar v podobe symbolického šeku na 5 000 €. „Vo februári t.r. zakúpila nemocnica nový stacionárny sonografický prístroj. Ten slúži na účely včasnej diagnostiky a prevencie srdcovocievnych ochorení, ktoré majú stále najvyšší podiel v úmrtnosti na Slovensku. K prístroju plánujeme dokúpiť ešte špeciálnu kardiosondu a príslušný softvér, na tento účel bude použitý dar mesta,“ ozrejmil riaditeľ NsP Jozef Mintál. Kapitálovú dotáciu pre Dolnooravskú nemocnicu s poliklinikou Ladislava Nádašiho–Jégého vo výške 5 000 € schválili poslanci Mestského zastupiteľstva v apríli tohto roku. „Tunajšiu nemocnicu navštevujú predovšetkým Dolnokubínčania a ľudia z okolia, preto nám záleží na tom, aby skvalitňovala služby. Okrem toho patrí aj medzi najväčších zamestnávateľov v regióne, takže tých dôvodov na podporu je hneď niekoľko. Som presvedčený, že tento dar nebude posledný,“ uviedol pri tejto príležitosti primátor Roman Matejov  

čítať viac »

Bolo raz jedno remeslo – drotárstvo

D. Kubín

História drotárstva sa na Slovensku rozvíjala v 17.storočí, kedy drotári odchádzali za prácou a putovali svetom, opravovali drôtom rôzne nádoby, puknuté hrnce, džbány. Postupne vytvárali z drôtu rôzne úžitkové predmety, pasce na myši, klietky, rôzne misy, kolíky, sitká, hrnce, ale aj umelecké predmety. Vo Florinovom dome v Dolnom Kubíne prebieha výstava Bolo raz jedno remeslo. V tomto prípade drotárstvo. V rámci expozície sú taktiež vystavené artefakty od skvelého majstra Jozefa Holánika Bakeľu. Jeho diela ku príkladu uspeli na medzinárodných výstavách v Ríme. Zaujímavé sú výrobky pre lekárske prostredie, ale aj detské hračky. Tradícia drotárstva začala zanikať v dobe priemyselného rozvoja v druhej polovici 20. storočia. Avšak ako ľudové umenie má z historicko umeleckého hľadiska stále čo povedať. Výstava Bolo raz jedno remeslo potrvá vo Florinovom dome do 20. februára.  

čítať viac »

Bziny

Okres Dolný Kubín

KOSTOLY: Kostol p. Márie ( 1805 - 1811 ) katolícky klasicistický kostol, hlavný oltár s obrazom Immaculaty J. B. Klemensa KAPLNKY: Prícestná kaplnka ( kon. 18. stor. ) KAPLNKY: Trojica, Svätého kríža KAPLNKY: Sedembolestnej Panny Márie HISTORICKÉ BUDOVY: Skupinová cestná stavba ( 19. stor. ) zrubové omazané domy so sedlovou šindľovou strechou a podlomenicou PAMäTNÉ TABULE: Karol Kajan zahynul počac 2. svetovej vojny       Významné osobnosti Duraj Jozef - Slávičan ( 17. 6. 1909 Bziny, zomrel 30.10.1975 Valaská Dubová ) básnik, kňaz Herkeľ Jozef ( nar. 1816 Vavrečka, zomrel 1898 Bziny ) folklorista, kňaz Klocháň ( ) poslanec Uhorského parlamentu, presadzoval, aby sa náboženstvo v školách vyučovalo po slovensky Šeling ( ) kňaz, básnik Herkeľ Ján ( 30.12.1816 Vavrečka ) kňaz, básnik   www.orawa.sk/bziny  

čítať viac »

Cena Fair Play I. Chodáka

D. Kubín

Už po pätnásty krát sa v divadelnej sále mestského kultúrneho domu v Dolnom Kubíne uskutočnilo vyhlasovanie Ceny Fair Play Ivana Chodáka, ktorú každoročne organizuje Slovenský futbalový zväz v spolupráci s mestom Dolný Kubín. Ivana Chodáka prezývali „Rytier v kopačkách. Prítomná bola jeho dcéra Oľga Janíková a syn Ivan Chodák mladší.V kategórii za dlhoročnú úspešnú činnosť ako hráč boli odmenení Igor Novák (in memoriam) za ktorého prišla cenu prevziať manželka a Rudolf Pavlovič. Za funkcionárske pôsobenie v prospech slovenského futbalu sa ušli ocenenia Alexandrovi Berkovičovi, Jozefovi Jankechovi, Blažejovi Podolákovi, Dušanovi Radolskému, Štefanovi Sapárovi a Štefanovi Kolárikovi (in memoriam). Za výnimočný čin dostal ocenenie lekár reprezentačného mužstva Slovenska Vladimír Pener.  

čítať viac »

Chlebnice

Okres Dolný Kubín

HISTÓRIA A SÚČASNOSŤ OBCE CHLEBNICE Chotár obce Chlebnice sa nachádza na južnej hranici okresu Dolný Kubín. Z juhozápadu susedí s chotárom obce Malatiná, zo západu s chotárom Pribiša, zo severozápadu s Hornou Lehotou a Sedliackou Dubovou, zo severu s katastrom Dlhej nad Oravou a zo severovýchodu s Krivou. Podstatná časť katastru Chlebníc sa nachádza v oblasti Severných Beskýd a v celku Oravskej vrchoviny. Obec ako poddanská dedina bola až do druhej polovice 19. storočia závislá od oravského zemského panstva, ktorému v podobe urbárskych dávok ročne odovzdávala za užívanú zem, za domy, ale i za mnohé "dobrodenia", povinné dávky v naturáliách, robote a v peniazoch. Zachované písomné pramene potvrdzujú existenciu obce Chlebnice v polovici 16. storočia. Presný dátum vzniku tejto obce nie je známy, vieme však, že dedina vo svojich začiatkoch bola vedená ako valašská, kolonizovaná valachmi na valašskom práve. Obec vznikla pred príchodom Fraňa Thurzu na Oravu, teda pred rokom 1556, takže Thurzovci prevzali hotovú dedinu ako príslušenstvo hradu. V písomných prameňoch sa obec Chlebnice prvý raz spomína v roku 1554 ako Chlievnica, valašská osada. Vrch Chlebnica v chotári dnešných Chlebníc sa spomína už v roku 1358. Boli tu salaše, chlievy, neskôr v listinách z 15. storočia sa spomína potok Chlebnica. V roku 1358 sa Chlebnica ešte nespomína ako dedina, no v roku 1564 je už dedina "Valachi Arvensis". Kolonisti zvaní Valachi sen Rutheni boli stotožňovaní s Rusínmi alebo Ruténmi. Obec mala vtedy asi 90 obyvateľov, v roku 1785 okolo 900 obyvateľov, v roku 1825 vyše 1000 a v súčasnosti má obec Chlebnice okolo 1600 obyvateľov. Obec cirkevne patrila k fare v Sedliackej Dubovej, ktorá je z histórie známa ako hradná fara už v druhej polovici 14. storočia. Pri fare bola škola, ktorú mali navštevovať deti šoltýsov, avšak výsledky tohto vzdelávania sú málo známe. Cesta do školy viedla cez brod rieky Oravy a tak rodičia neradi púšťali deti do školy. V 17. storočí si občania postavili vlastný drevený kostolík. Obyvatelia obce v 16. a 17. storočí vyznávali evanjelické náboženstvo, lebo ho vyznávali zemskí páni Thurzovci a vtedy sa i vyznanie riadilo podľa pánov - akého vierovyznania boli páni, takého boli aj poddaní. V roku 1600 mala dedina 45 rodín, ktoré žili v drevených, skromných príbytkoch, kolibách, ktoré úradníci grófa Thurzu označili skôr za chlievy. Za najcennejší majetok obyvatelia obce považovali svoj dobytok, ovce, kozy a svine. S týmto dobytkom bývali spolu pod jednou strechou. Veď ešte v začiatkoch 20. storočia jedna izba a kuchyňa stačili pre rodinu, t. j. starých rodičov, rodičov a syna s nevestou a deťmi. Na čele obce bol šoltýs, ktorý bol prostredníkom medzi zemepánmi a občanom. V obci predstavoval súdnu moc v menších sporoch, vyberal poplatky a bol oslobodený od práce na panstve. Základom potravy bolo to, čo vyprodukovali na poli. Boli to hlavne zemiaky a kapusta. Keďže chovali aj dobytok, základom potravy bolo aj mlieko. Ďalej sa zaoberali pestovaním ľanu a konope. V Chlebniciach vedeli dopestovať toľko ľanu, že plátno z neho predávali na trhoch. Plátno bolo tiež základom látky na odev, obuv a periny. Od druhej polovice 19. storočia sa v chlebnickom chotári začala pestovať fazuľa, cesnak, mak a hrach. Po stáročia sa cez obec Chlebnice prehnali mnohé pohromy, zapríčinené prírodnými živlami alebo človekom. Obec bola veľakrát spustošená vojnami a zničená požiarmi. Počas 17. storočia vojenské udalosti, ktoré sa odohrávali na Orave zasiahli aj do života obce. V roku 1605 bola obec vyrabovaná a zapálená Bočkajovými hajdúchmi. V roku 1719 bol zaznamenaný značný úbytok obyvateľov Chlebníc. Roky 1715 a 1716 boli zlé a neúrodné. Koncom júna 1716 napadol sneh a zima zničila celú úrodu na poli, ľudia hladovali, následkom čoho zomierali. V obci od hladu v tomto roku zomrelo 89 ľudí. V roku 1784 vyhorela celá obec a vtedy ju natrvalo opustilo 43 gazdov aj so svojimi rodinami. Ďalšie pohromy, ktoré zasiahli do života ľudí v Chlebniciach boli požiare v rokoch 1929, 1934 a 1944. V roku 1934 vyhorela polovica obce. Okrem požiarov v obci na ľudí zasiahli aj ďalšie pohromy. V apríli 1751 napadla deti neznáma nákazlivá choroba. Vysoká úmrtnosť bola zapríčinená infekčnými chorobami a nedostatkom hygieny. V roku 1831 na celú krajinu doľahla ďalšia veľká pohroma - mor. V Chlebniciach vtedy zomrelo 108 ľudí. Na konci 19. storočia medzi príčinami úmrtia detí sa častejšie udávala debilita. Bol to následok rozšíreného alkoholizmu v rodinách. Najviac hrôzy zažila obec počas I. a II. svetovej vojny. Rodiny zostávali bez živiteľov a zle obrábaná pôda dávala nízke výnosy. Obec Chlebnice bola oslobodená 2. apríla 1945 jednotkami ruskej armády. Smutnou kapitolou dejín obce je vysťahovalectvo. Prvé historické zmienky o hromadnom odchode obyvateľov z dediny sú z rokov 1715 - 1716, keď počas tzv. "hladových rokov" začali ľudia od hladu zomierať a preto sa viaceré rodiny vysťahovali do okolia Debrecína. Od konca 19. storočia sa začalo sťahovanie do USA, Kanady a európskych štátov. Zlá ekonomická situácia doliehala veľmi zle na každú domácnosť. V rokoch 1900 - 1917 sa z Chlebníc do USA vysťahovalo 60 mužov. Z obce Chlebníc pochádza i niekoľko významných osobností. Rodákov z Chlebníc nenájdeme vo svetových encyklopédiách, medzi spisovateľmi a umelcami. Obec má množstvo jedincov, ktorí prerástli hranice miestnej komunity. Dostať sa do škôl i nadaným deťom z Chlebníc bránili materiálne i technické možnosti. Preto je vzácnosťou, že tí, čo sa ďalej dostali do školy mimo obce, šli spočiatku predovšetkým po strastiplnej ceste odriekania, bez väčšieho materiálneho zabezpečenia. Cez trstenské gymnázium do bohosloveckých seminárov. Možno práve preto, že obec bola izolovaná od rôznych vonkajších vplyvov "moderného sveta" vychádzalo odtiaľto najviac tých, ktorí svoj život zasvätili duchovnej službe. Nebola to len dobrá duchovná výchova v škole a v kostole, ale aj v rodine. Iniciátorom ich vzdelania bol kňaz a učiteľ. K významným osobnostiam duchovného života patril ThDr. Jozef Ligoš (1914 - 1973), spišský ordinár, profesor Učiteľského ústavu v Spišskej Kapitule. Alojz Furiel (1911 - 1977) bol kňaz, ktorý sa zapísal medzi cirkevných básnikov. Páter Jána Hudeca (1922 - 1995), misionár, pracoval 40 rokov v Indonézii na ostrove Flores. Zo žijúcich kňazov môžeme spomenúť Jozefa Strapca, Antona Červeňa a Pavla Kadučáka, mladého misionára Františka Kantára, ktorého misijným miestom zatiaľ je Slovensko. Mimoriadne zastúpenie z obce v rôznych rehoľných rádoch majú aj rehoľné sestry. Aj v súčasnosti majú Chlebnice mnohých rodákov zastúpených v rôznych odvetviach národného hospodárstva a kultúry, ktoré šíria dobré meno svojej obce po celom Slovensku. Medzi tých, ktorí sa svojou zručnosťou, umom a mimoriadnymi schopnosťami zaradili medzi občanov, čo prerástli chotárne hranice patrí Tomáš Furiel - rezbár, Mária Šuffáková - ľudová rozprávačka známa i z rozhlasu a televízie, Helena Furielová - vychýrená tkáčka domácich kobercov. Osobitné herecké nadanie ako herečka ochotníckeho divadla prejavila Johana Stašová, ktorá za svoj život odohrala desiatky rôznych postáv na scéne ochotníckeho divadla. Bola tiež režisérkou mnohých hier.   www.obecchlebnice.sk/

čítať viac »

Dlhá nad Oravou

Okres Dolný Kubín

Obec leží v údolí rieky Oravy popri jej obidvoch brehoch. Chotár na ľavom brehu patrí do Oravskej vrchoviny, na pravom do Oravskej Magury. Jeho povrch je značne zalesnený, poznačený eróziou. Okolité obce: Horná Lehota, Krivá, Podbiel, Sedliacka Dubová. Prvá zmienka o obci je z roku 1420, keď bola poddanskou obcou Oravského hradu. V roku 1683 ju vypálili poľsko-litovské vojská. Okrem roľníctva a dobytkárstva sa obyvatelia zaoberalo rozvážaním bryndze, tvarohu a jahniat. Od roku 1837 začali v obci vyrábať kvalitné plátno. Po roku 1918 došlo k vysťahovalectvu. V obci boli tri píly, vyhne, rozvinuté košikárstvo a tkáčstvo. Požiare v rokoch 1930 a 1962 spôsobili značné hospodárske škody. V obci je barokovo-klasicistický rímskokatolícky kostol sv. Ladislava z roku 1811 a kaplnka Panny Márie Fatimskej z roku 1946. Na fasáde miestneho úradu je pamätná tabuľa odboja a SNP.

čítať viac »

Dolný Kubín

Okres Dolný Kubín

Mesto pozostáva z 10 mestských častí: Banisko, Beňova Lehota, Brezovec, Kňažia, Malý Bysterec, Medzihradné, Mokraď, Staré mesto, Veľký Bysterec a Záskalie. K mestu patria aj osady Jelšava a Srňacie. Za najstaršie sa považuje osídlenie ľudom lužickej kultúry v strednej a mladšej bronzovej dobe z 9.-7. storočia pred Kr. Hmotná kultúra halštatského ľudu oravského typu zo 7.-4.stor. pred Kr. je v Dolnom Kubíne zastúpená nálezmi na ulici Medzihradskej. Dokazujú roľnícko-pastiersku osadu. Z obdobia prelomu letopočtu do 4. stor. sa na Medzihradskej ulici našli zlomky rímskej keramiky . Laténska kultúra je zastúpená aj na Trninách, Ostrej a Tupej skale. Obydlia tvorili štyri rady chát striedané priechodmi, prvotnými ulicami. Obyvatelia sa zaoberali chovom dobytka a pestovaním prosa, hrachu a bôbu. V predveľkomoravskom období boli na Trninách a Ostrej skale opevnené hradiská. Tadiaľto viedla významná obchodná cesta spájajúca Jadran s Baltom. Dokladom je nález keltských mincí, kupeckých potrieb i tovarov na Trninách. V stredoveku obchodnú cestu cez Komjatnú, Dolný Kubín, Tvrdošín, Oravskú Porubu do Žyvca a Wieliczky nazývali soľná, lebo sa využívala na dovoz soli a iných tovarov. Najstaršia zachovaná písomná zmienka o Kubíne je zo dňa 6. januára 1314 v listine magistra Donča pre liptovských zemanov. V roku 1325 magister Donč daroval revúckym zemanom majetok Vyšný Kubín. Začali dejiny rodov Kubínyovcov a Meškovcov, ktorých potomkovia žijú na Orave dodnes. Po rozdelení Kubína sa Dolný Kubín vyvíjal ako poddanská osada patriaca Oravskému zámku. Bol kráľovským majetkom. V 14. stor. boli založené obce, ktoré v súčasnosti tvoria prímestské časti Dolného Kubína: Záskalie, Veľký Bysterec, Malý Bysterec, Beňova Lehota, Medzihradné, Srňacie, Mokraď a Kňažia. Veľký Bysterec bol mestečkom o 220 rokov skôr ako Dolný Kubín. V ďalšom období nerozvíjal mestské práva a výsady, klesol na úroveň ostatných poddanských dedín, lebo v roku 1599 sa spomína ako dedina. Malý Bysterec sa od roku 1355 vyvíjal ako zemianska osada. V roku 1380 sa pre tieto obce stal Dolný Kubín kultovým strediskom. Založili tu rímskokatolícku farnosť, postavili kostol a zasvätili ho sv. Kataríne Alexandrijskej. Navštevovali ho ľudia z dedín od Veličnej po Oravský Podzámok. Dolný Kubín sa od počiatku vyvíjal ako remeselnícko-roľnícka osada. Rozvoj remesiel a trhov umožnila vynikajúca poloha na obchodnej ceste, ktorá spájala slovenské banské mestá s poľskými trhovými strediskami. Najdlhšie živilo Dolnokubínčanov kamenárske remeslo. Na začiatku 14. stor. sa spomína baňa na kameň pre výrobu mlecích prostriedkov, žarnovov. Dolnokubínski remeselníci čižmári, krajčíri, kolári, kožušníci, kováči, korytári, mlynári, mäsiari, pekári, kuchári, tesári, stolári a ďalší slúžili hradným pánom a neraz boli odmenení povýšením do stavu slobodníkov. Reformáciu na Oravu priniesli Turzovci. V roku 1558 sa stali majiteľmi oravského panstva a dolnokubínsky kostol sv. Kataríny patril evanjelikom v rokoch 1559-1672. Pôsobila tu latinská škola , ktorú navštevovali iba chlapci. Palatín Juraj Turzo podporoval rozvoj Dolného Kubína. Zvolával sem župné zhromaždenia oravskej šľachty, hoci župným sídlom do roku 1683 bola Veličná.V roku 1604 spustošili Dolný Kubín Bočkajovi hajdúsi, ktorí bojovali proti palatínovi Jurajovi Turzovi. Podpálili obec, ostalo len sedem domov , z toho štyri boli poškodené. Obyvatelia sa pred hajdúchmi ukryli v lesoch, aby si zachránili život. Po plienení hajdúchov trvá veľká bieda. V roku 1624 žilo v Dolnom Kubíne 67 rodín , asi 340 obyvateľov. Dňa 14. mája 1632 gróf Gašpar Ilešházi (Illesházy) povýšil Dolný Kubín na mestečko za ročný poplatok 400 zlatých a udelil mu právo konať týždenné trhy v nedeľu a dva výročné jarmoky na sv. Katarínu a Kvetnú nedeľu. Zároveň Dolnokubínčanom prikázal opraviť školu, nemocnicu s útulkom a stavať pekné domy. Dňa 14. decembra 1633 dostal Dolný Kubín mestské privilégium od panovníka Ferdinanda II., ktorý povolil ďalšie dva jarmoky. Mestské výsady poskytli Dolnému Kubínu hospodársky a kultúrny rast. Avšak v nepokojnom 17. stor., naplnenom náboženskými vojnami a povstaniami, sa ocitol neraz na pokraji biedy. Dolný Kubín zažíval obdobie plné reformácie a protireformácie. Reformačné hnutie dostalo tvrdý úder potlačením Pikovho povstania v roku 1672 a smrteľný na jeseň roku 1683 od litovského vojska poľského kráľa Jána Sobieskeho, ktoré prechádzalo Oravou s cieľom pomôcť Habsburgovcom proti Turkom. Litovci sa k poddaným správali násilnícky, dobyvačne, nechávali za sebou spáleniská. Mesto bolo v takej núdzi, že až po piatich rokoch si dalo vyhotoviť nové pečatidlo, lebo pôvodné zhorelo v dome richtára. Z litovského úpadku sa mesto spamätalo až v 90. rokoch 17. storočia. Dňa 30.júna gróf Juraj Erdődy vydal Dolnému Kubínu privilégium na vyberanie mýta na dolnokubínskom brode. V roku 1712 udelil Karol IV. mestu aj jarmočné privilégium. Mesto sa stalo sídlom Oravskej župy. Počas Rákociho povstania v roku 1709 zaujali evanjelici kostol sv. Kataríny na dva mesiace. Potom bol vrátený katolíkom a evanjelici z mestečka chodili 75 rokov do leštinského artikulárneho kostolíka. Tolerančný patent Jozefa II. im vrátil náboženskú slobodu a svoj kostol si postavili v Dolnom Kubíne v roku 1784. V 18. stor. nastalo pokojnejšie mierové obdobie, ale prišli hladomor a morové epidémie. Roky 1715-1716 sú na Orave známe ako zamrznuté roky. Ešte v júni mrzlo a nová zima prišla v septembri. Nastúpil hladomor. V roku 1719 mal Dolný Kubín 85 domov a 350 obyvateľov. V priebehu 18. stor. Dolný Kubín výrazne zmenil svoju tvár. Dokončil sa mestský dom nazývaný ratúš, v roku 1726 postavili novú nemocnicu, mestský pivovar na mieste dnešného evanjelického kostola, v rokoch 1757-1758 župný dom, byt župného lekára, lekáreň, kasárne, prvý drevený most cez rieku Oravu, tržnicu, mangel, faru, evanjelickú školu. Pre bezpečnosť proti požiaru sa od roku 1730 zakazoval používať otvorený oheň v kozuboch. V roku 1776 sa Dolný Kubín stal sídlom slúžňovského úradu. Vlastniť grunt patrilo ku kritériám pre udelenie meštianskeho listu a práva voliť richtára a mestských prísažných. Zakladanie cechov - obuvníci - 1675, krajčíri a čižmári - 1715. Koncom 18. stor. vytvorili združený cech. Cech bol zrušený v roku 1871, kedy vznikla Remeselná spoločnosť a Okresné živnostenské spoločenstvo. Obchodom sa zaoberali židia. Hospodárska politika Jozefa II. umožnila rozvoj židovského podnikania a náboženskú slobodu. Výstavba domu rabína a kúpeľov. Začiatkom 19. stor. sa cez mestečko stavala kráľovská cesta od Kraľovian na Trstenú. V roku 1811 tu postavili poštový úrad a v roku 1826 židovskú synagógu. V roku 1813 sa prehnala mestom strašná povodeň, začalo sa s budovaním vodnej nádrže na Orave. Veľký rozmach začal v roku 1852, kedy do mestečka prišiel prednosta cisársko-kráľovského stoličného úradu František Patočník. Koncom 19. stor. bol Dolný Kubín pekným župným mestečkom. V roku 1886 renovovali katolícky kostol sv. Kataríny, ktorý patril medzi osem najkrajších pamiatok gotiky na Slovensku. V rokoch 1893-1895 postihli námestie dva veľké požiare. Nanovo postavili župný dom, židovskú synagógu a evanjelický kostol. Vzhľad námestia dotvorila budova štátnych škôl (dnešné gymnázium), baroková budova Čaplovičovej knižnice. V 30. rokoch 19. stor. sa Dolný Kubín stal strediskom oravských národovcov. Ctiboch Zoch , Juraj Matúška a Leopold Bruck založili v roku 1837 Spoločnosť vychovávateľskú v evanjelickom bratrstve oravskom. Členmi boli: Pavol Zoch, Pavol Cancrini, Ján Gregorič, Alexander Ruttkaj, Václav Jesenský, Ján Zimány, Ľudovít Medzihradský , Daniel Krman, Juraj Šípka, Karol Šándor a ďalší. Oravskí národovci sa zišli dňa 24.apríla 1848 v Gäceli a spísali petíciu známu ako Gäceľské žiadosti oravské. Petícia bola prirodzeným vyústením národnooslobodzovacieho úsilia. Dobrovoľníci boli porazení v Záskalí koncom apríla 1849. V roku 1858 vznikla v Dolnom Kubíne Spoločnosť čaplovičovej knižnice, ktorá sa starala o cenný dar Vavrinca Čaploviča mestu a Orave. Knižnica mala 45 000 zväzkov. Na začiatku 20. stor. mal Dolný Kubín 1674 obyvateľov a 211 domov. Vznik Česko-slovenskej republiky na jeseň roku 1918 Dolnokubínčania radostne uvítali. Vytvorili miestnu národnú radu, v ktorej pôsobil Ignác Radlinský, Dr. Vladimír Pivko, Ladislav Nádaši - Jégé, Aurel Styk, Fridrich Medzihradský, Ján Trnkócy, Pavol Samuel Novák, Pavol Országh Hviezdoslav, Dr. Ján Smetanay, Ján Diežka, Emil Kňažovič a Július Ballo . Vydávali noviny Naša Orava. V roku 1919 vznikla v Dolnom Kubíne účastinárska spoločnosť Oravský priemysel. V tomto roku bol založený kultúrno-vzdelávací spolok Hviezdoslavova beseda, ktorej čestným členom bol aj Hviezdoslav. Poriadala koncerty, literárne večierky, bábkové divadielka. Zo svojho fondu kupovala knihy, noviny a časopisy, podporovala chudobných nadaných študentov a po smrti básnika usilovala o stavbu pomníka nad jeho hrobom. V roku 1936 sa zaslúžila o postavenie sochy P. O. Hviezdoslava pred budovou Čaplovičovej knižnice. Bohatú kultúrno-osvetovú činnosť vyvíjal v Dolnom Kubíne ženský spolok Živena, ktorý vznikol z podnetu Kornely Pivkovej dňa 27.júna 1920. Ďalšie spolky boli: Dobrovoľnícky hasičský spolok (1874), Spolok oravských akademikov, Spevokol oravských učiteľov, Ochotnícky, hudobný a spevácky spolok a ďalšie. Od ukončenia II. svetovej vojny sa Dolný Kubín zmenil na významné priemyselné centrum celej Oravy. V rokoch 1960-1996 bol Dolný Kubín správnym centrom celej Oravy. Dolný Kubín je jedinečné mesto v mnohých oblastiach. V stavebníctve je to kolonádový most, v kultúre Čaplovičova knižnica, Hviezdoslavovo múzeum, Florinov dom, Oravská galéria v bývalom župnom dome, celoslovenská súťaž v prednese poézie a prózy známa ako Hviezdoslavov Kubín, medzinárodný hudobný festival Čírenie talentov a festival Bohúňova paleta, v športe udeľovanie cien Fair-play MUDr. Ivana Chodáka. ja bývam v dolnom kubine.

čítať viac »

Dubovský chotár privítal väčší počet turistov

Sedliacka Dubová

Dvanásty ročník prechodu Dubovským chotárom mapuje hrebeňový prechod ponad obce: Malatinná, Pribiš, Chlebnice, H. Lehota a prirodzene Sedliacka Dubová. Napriek výraznému ochladeniu nenapadalo v danej lokalite toľko snehu, aby sa udial prejazd a nie prechod. Organizátori však boli nadšení a to z dôvodu väčšieho záujmu. V porovnaní s predchádzajúcim rokom prišlo do Sedliackej Dubovej približne o 40 turistických nadšencov viac. Ich počet sa zastavil na 220. Po náročnom pochode nasledoval v kultúrnom dome tretej najkrajšej obce Slovenska kultúrno spoločenský program za prispenia ľudovej hudby Dubovienka a do rána trvajúcej diskotéky. Podával sa výborný guláš a varené víno, ktoré sa v ranných hodinách zaradilo medzi nedostatkový tovar.

čítať viac »

Historický meštiansky ples s historickou noblesou

D. Kubín

Mestské kultúrne stredisko v Dolnom Kubíne, občianske združenie Femina a agentúra EL, usporiadali uplynulý piatok Historický ples meštianskej besedy. Okrem výborných masiek nechýbala tombola, módna prehliadka a samozrejme nejaké to pohostenie. V tomto prípade oravské špeciality.Za tónov živej hudby sa prítomná stovka účastníkov bavila do skorého rána. Historické plesy majú svoje čaro, čo v budúcich rokoch určite ocení aj širšia verejnosť. Tradičný-netradičný ples je skutočným lákadlom, ktoré si v organizátori tohto podujatia zjavne uvedomili.  

čítať viac »

Horná Lehota

Okres Dolný Kubín

Obce Horná a Dolná Lehota vznikli a formovali sa ako súčasť rozsiahleho hospodárskeho sídelného útvaru pre potreby panstva na Oravskom hrade. Spočiatku sa označovali spoločným názvom Lehota. O týchto obciach vieme, že vznikali v 14. storočí a osadníci dostali rôzne práva s časom potrebným na osídlenie, zabývanie a plnenie poddanských povinností. V Lehote rozprestierajúcej sa od Oravského hradu po Sedliacku Dubovú bývali služobníci hradných pánov, strážnici, šafári, dozorcovia, poslovia, drabanti, valasi, bačovia atď. Zámockí úradníci a sluhovia tu mali deputátne polia.   V roku 1420 sa spomína "nová dedina Lehota" patriaca k hradu Orava, ale s určitostou nemôžeme povedal, že sa dedina už rozdelila na hornú a dolnú.   V daňovom súpise z roku 1547 sa spomína Horná Lehota. Mala zdanené tri usadlosti. Na čele dediny stál dedičný richtár. Súpis spomína 4 želiarov, 3 bedárov, 3 panských vrátnikov a 1 pastiera. Do roku 1570 sa počet ralí (usadlostí) v obci zvýšil na pät. Medzníkom vo vývoji Hornej Lehoty bol príchod šľachtica Jána Abaffyho na Oravu. Historik Andrej Kavuljak písal o Abaffyovcoch ako o zemanoch z Báčky, ktorí odišli zo svojho majetku pred Turkami, vstúpili do služieb Fraňa Thurzu a takto sa dostali na Oravu. Podfa Jozefa Nováka pochádzajú z Rábskej stolice. V 14 storočí sa usadili v Abovciach a podľa nich prijali k svojmu menu prídomok. Fraňo Thurzo prijal Jána Abaffyho za kapitána Oravského hradu a v roku 1582 mu dal do užívania Hornú Lehotu. V roku 1587 za verné služby Jurajovi Thurzovi túto získal do vlastníctva. Nasledujúceho roku Ján Abaffy zomrel a majetok spravovala vdova so synmi Jánom, Michalom a Jurajom. Michal a Juraj neskôr z majetku odišli (zvykom bolo, že doma zostával najstarší syn). Ján vstúpil do služieb Juraja Thurzu za kapitána Oravského hradu ako kedysi jeho otec a v roku 1599 dostal donačnú listinu na hornolehotský majetok pre seba a synov Mikuláša, Jána a Michala.         Mikuláš Abaffy začínal kariéru ako kapitán Tokajského hradu, ktorý získal Juraj Thurzo po uzatvorení manželstva s Alžbetou Czoborovou dňa 26. februára 1592 Zúčastnil sa mnohých bojových tažení proti Turkom a po roku 1602 bol najvyšším veliteľom uhorského vojska.Známa bola jeho osobná účasť na príprave nevydarenej vraždy Gabriela Bátoryho, ktorú chcel uskutočnit s Andrejom Gicim dňa 26. októbra 1613 V marci 1617 bol Mikuláš Abaffy jedným z tých, ktorý mal dohhadnut na realizáciu testamentu nebohého Juraja Thurzu. Do roku 1625 sa zdržiaval na Tokajskom hrade. Najstarší známy rodový erb Abaffyovcov zobrazoval vtáka s prsteňom v zobáku. Dňa 18 augusta 1609 dostal Mikuláš Abaffy od uhorského panovníka erbovú listinu s novým erbom Hlavnú figúru tvorilo obrnené, kordom ozbrojené rameno, na hrote kordu bola napichnutá hlava s turbanom V prvej časti erbového poľa bola zlatá šestcípa hviezdička, v ľavej časti strieborný polmesiac a v ľavom dolnom rohu zlatý strmeň. Klenot tvorila biela holubica so zelenou ratolesťou v zobáku, prikrývadlá boli modro-stieborné. Matej II daroval tento erb Mikulášovi Abaffymu za zásluhy v bojoch s Turkami pri Budíne. Obecným znakom Hornej Lehoty je holub s klasom v zobáku. Je nepochybné, že Horná Lehota si svoj symbol odvodila od erbu zemepánov Abaffyovcov. Analogicky Oravská župa používala vo svojom znaku klenot Thurzovského rodového erbu. V Štátnom oblastnom archíve v Bytči je uložený odtlačok pečatidla Hornej Lehoty s kruhopisom "Sigillum Poss F Linota ". Andrei Kavuljak vo svojom Historickom miestopise Oravy uviedol, že obecným znakom Hornej Lehoty je vták sluka. Tento symbol obec prijala po povodni v roku 1813. Pravdepodobne staršie typanum bolo zničené a rezbár vyhotovil nové podľa naračných prameňov. Koncom 16 storočia si Abaffyovci v Hornej Lehote postavili kaštieľ. V tom čase bolo v obci sedem domov, z toho jeden opustený. Juraj Abaffy, kapitán Oravského hradu, dal nad Hornou Lehotou pre potreby svojej rodiny postavil kostolík. Od tých čias nebohých Abaffyovcov ukladali do rodinnej hrobky v tejto kaplnke. Okolie kaplnky tvoril cintorín. V rokoch 1688-1691 dali kaplnku opraviť, vyzdobiť novými maľbami a začiatkom 18 storočia ju barokizovali. Tri vzácne barokové sošky z hornolehotskej kaplnky sa nachádzajú v Považskom múzeu v Žiline. Druhý kaštieľ bol v obci vybudovaný v druhej polovici 18 storočia. Väčšina Abaffyovcov mala právnické vzdelanie a pracovali v službách Oravskej župy alebo Oravského komposesorátu ako správcovia panstva. Horná Lehota ležala na strategicky a hospodársky dôležitej ceste. Každý kto prechádzal Oravou, prechádzal aj touto zemianskou dedinou Cesta bola spojnicou medzi uhorskými banskými i mestami a poľskými trhovými strediskami. V časoch vojen a stavovských povstaní tu často táborilo kráľovské vojsko a Abaffyovci neraz žiadali od štátu vyrovnanie, úhradu výdavkov, ktoré im spôsobovali vojaci Nepokojné časy v 17 storočí a začiatkom 18 storočia kruto doliehali na obyvateľov Život si zachraňovali útekom do lesov a keď sa vrátili, našli svoje usadlosti vydrancované alebo spálené. Pomoc nezískali ani od vlastných zemepánov.   www.hornalehota.net    

čítať viac »

Istebné

Okres Dolný Kubín

Na návrší Hrádok nálezisko bronzových predmetov z mladšej doby bronzovej a sídlisko púchovskej kultúry. Prvý raz sa spomína v roku 1316, keď sa sem presťahovali zemania z Dovalova. V minulosti roľnícka obec s málo úrodnou pôdou, veľa trpela vyčíňaním kuruckých vojsk a povodňami. Začiatkom 20. storočia tu vznikla teheľňa, od roku 1952 je v prevádzke metalurgický závod Kovohuty na výrobu ferozliatin (monopolný výrobca ferozliatin v bývalom Československu). V roku 1944-45 tu bolo silné partizánske hnutie. Kaštieľ: baroko - klasicizmus v parku pri kultúrnom dome; z druhej pol. 18. storočia, 1850-1855 prebudovaný a upravený interiér Dnes sa objekt využíva ako detsky domov. Kostol: na vŕšku nad obcou, evanjelický, artikulárny, drevený z roku 1686, 1730 rozšírený. Pôdorys má podobu gréckeho kríža. V interiéri vzácne maľby presbytéria z prvej pol. 18. storočia s figurálnymi a rastlinnými motívmi, oltáre od neznámych majstrov z konca 17. storočia, kazateľnica, krstiteľnica a patronátne lavice z konca 17. a prvej pol. 18. storočia. Objekt spolu so samostatne stojacou zrubovou zvonicou z prvej polovice 19. storočia svojou umeleckohistorickou hodnotou patrí medzi najvýznamnejšie pamiatky v okrese.  

čítať viac »

Jasenová

Okres Dolný Kubín

Malebná kotlina s potokom, cintorínom, múzeom rodného domu Martina Kukučína, starou obecnou školou. V obci sa nachádza evanjelický kostol z r. 1836. Okrem toho sa v nej nachádza niekoľko starých oravských domov z 19. storočia. Narodili sa tu: * Jozef Bencúr, slovenský vzdelanec a knihovník * Martin Kukučín , slovenský prozaik, dramatik a publicista * Ján Jamnický, slovenský herec, divadelný režisér a scenárista * Ivan Branislav Zoch, slovenský polyhistor a fyzik * Milan Remko, slovenský chemik * Štefan Krčméry, spisovateľ a básnik * Ján Vávra, vysokoškolský pedagog  

čítať viac »

Kraľovany

Okres Dolný Kubín.

V roku 1420 sa Kraľovany spomínajú ako dedina patriaca Oravskému hradu. Najstarší písomný údaj je však z roku 1363. Prví osadníci pochádzali z Turian. Okolo roku 1608 mala obec asi 70 obyvateľov (asi 14 rodín). V roku 1715 už 160 obyvateľov. Obec vznikla na významnej ceste z Turca na Oravu. V čase panovania Thurzovcov tu bolo zriadené suché mýto, kde sa vyberali od pltníkov poplatky. V obci sa spomína sa aj panský hostinec, ktorý vlastnili Thurzovci. Hostinský Juraj Zábrezký v roku 1647 získal aj povolenie od Thurzovcov na mlyn a pílu, dostal taktiež časť panskej hory a k tomu aj pôdu. Časť obyvateľov Kraľovian sa zaoberala pltníctvom a lovom rýb. Daň z úlovku odovzdávali Oravskému panstvu, pretože nepracovali na panských roliach, boli slobodní. Alojz Mednyanský v roku 1826 spomína v Malerische Reise anf dern Waaglfusse in Ungarn (Malebná cesta dolu Váhom), že sa v Kraľovanoch dajú chytať znamenité hlavátky 30 až 35 funtov ťažké a že sa tu zhromažďujú všetky plte prichádzajúce po rieke Orave. Dve polplte sa v Kraľovanoch spájali do jednej a polovica oravských pltníkov sa vracia domov. Mednyanský spomína aj majstrovsky vybudovanú cestu z roku 1801 cez rozstrieľané bralá dovnútra regiónu Oravy. Oravské panstvo rozšírilo podnikanie v obci Dali postaviť valchu na výrobu súkna a prenajímalo hostinec. Vlastnilo obchod so soľou a voskom. Obec trpela v 17 storočí počas stavovských povstaní. Po Bočkajovom povstaní dedina bola spustnutá a ošarpaná. ohroma postihla obec aj v auguste 1813, keď ju zasiahla obrovská povodeň. Pokles obyvateľstva zapríčinila cholera v roku 1873 a vysťahovalectvo za prácou v rokoch 1880 -1890. Cesta a aj obec Kraľovany nabrali na význame po zriadení železnice do Oravského Podzámku v roku 1898 V roku 1910 aj telegrafnej stanice. Železničná stanica na dôležitej križovatke Košicko - bohumínskej železnice a Oravy sa neskôr rozšírila V roku 1935 mala až 6 koľají. V roku 1811 bol založený spolok bývalých urbarialistov. Do majetku spolku patrili aj mlyn, píla, kameňolom, ťažba piesku, štrku, rybolov a poľovné právo. V roku 1906 bol postavený troj oblúkový kovový most. V roku 1935 už elektrifikovaná obec má 671 obyvateľov. V obci je evanjelický kostol z roku 1913. Spomína sa aj zvonica so zvonmi z roku 1763 a 1815.

čítať viac »

Krivá

Okres Dolný Kubín.

Kedy vlastne vznikla OSADA KRIVÁ? Tak ako i iné oravské obce nemá pevný jednotný dátum vzniku, pretože vznikala postupne, ale pre zjednodušenie bol prijatý dátum prvej písomnej zbierky – v tomto prípade je to rok 1550 a potom následne rok 1575. Niektorí miestny znalci dejín Krivej sa domnievajú, že počiatky obce sú spojené s majerom – panským poľovným strediskom na Poľane medzi vrchmi vzdialené od obce 6 km. Z korešpondencie Juraja Thurzu so svojou manželkou sa dozvedáme o návštevách majera Krivá Jurajom Thurzom. Napr. v roku 1595 manželke Alžbete poslal z Krivej jablko, ktoré sa tu jediné urodilo. Zároveň jej oznámil, že v rieke chytil hlavátku a zastrelil tri zajace. V roku 1575 sa spomínajú valasi čo potvrdzuje, že títo mali v Krivej svoju komunitu, svoje salaše a časť chotára bola využívaná panstvom, kde bol panský majer. Keďže vieme, že poddaní žijúci v povodí rieky Oravy povinne odovzdávali pre hradnú kuchyňu aj ryby, môžeme predpokladať, že takéto rybníky slúžili na sústreďovanie ulovených rýb, odkiaľ sa posielali do hradnej kuchyne, alebo priamo do Bytče, kde bolo sídlo panstva Krivá počas I. svetovej vojny: Z obce už 2. augusta 1914 narukovalo 39 mužov, zároveň z obce gazdovia povinne odviedli pre vojenské potreby 28 koní. Už v jeseni 1914 krivské ženy pre potreby armády odovzdali 159 rífov ľanového plátna, obilie, seno. Krutosť vojny sa dotklo viacerých rodín i v Krivej, keď na frontoch padli chlapi. Do obce vojna priniesla ďalšie ukrutnosti – z kostolnej veže boli zobraté zvony. Najskôr ten najmenší 21-kg v roku 1916, potom v októbri 1917 druhý s nápisom: „Fusa per Josephum Christelly Neosolii 1822. Procarata sumptibuspossesnis Kriwa Neosolii 1822.“ Bol na ňom odliaty obraz sv. Jozefa – tento zvon bol pamätníkom veľkého požiaru v obci. Bol pretavený z rozliatej zvonoviny dvoch zvonov zo 17. stor. Vo veži kostola zostal iba jeden zvon tzv. Sv. Florián, ktorý samotný viac rokov ohlasoval bohoslužby i úmrtia a pohreby. Krivá počas II. svetovej vojny: Život v obci pokračoval navonok ovplyvnený vojnovými a politickými udalosťami. V Krivej bola situácia dosť ustálená, pretože zjavných odporcov tu nebolo. Keď 29. augusta vypuklo povstanie, 30. augusta 1944 mobilizačnou vyhláškou boli i v Krivej mobilizovaný vojnopovinní muži do 40 rokov. V obci bola trvalo zriadená vojenská nemecká posádka, ktorá sa ubytovala v priestoroch školy. V okolí Krivej sa bojovalo takým spôsobom, že povstalci mali palebné postavenie na Holici. Nemci pri ústupe vyhodili most cez rieku Orava. V obci sa obnovili práce na regulácii potoka cez obec Krivá. Pamätná tabuľa osadená na budove ZŠ svedčí o obetiach vojny. Týždeň pred oslobodením občania spoločne s miestnym duchovným sa modlili za rýchle oslobodenie a prežitie týchto krutých chvíľ a sľubovali, že ak toto všetko prežijú bez úhony, zasvätia jednu kaplnku v Močiari k úcte Panne Márii Fatimskej. Kostol je zasvätený sv. Jozefovi robotníkovi. Je to neorománsky kostol, má kapacitu 400 miest. Kameň kostola posvätil biskup Ján Vojtašák 10. mája 1925. Vysviacka kostola sa uskutočnila 29. augusta 1926 za účasti vyše 10 000 veriacich zo širokého okolia. Samotná stavba kostola bolo veľmi náročná. Bolo treba denne organizovať brigády, povozy, zabezpečiť stravovanie robotníkov aj ich ubytovanie. Na vnútorné vybavenie interiéru prispeli zvlášť jednotlivci z obce, Krivani v Amerike poslali peniaze na zakúpenie oltára sv. Antona. V tom období to bola najhlavnejšia stavba v obci, ktorej bol podriadený celý dedinský život. Roku 1936 akademický maliar Július Adam vykonal umeleckú výmaľbu interiéru kostola s náboženskými biblickými výjavmi, ktoré pretrvali do roku 1994 a bolo potrebné reštaurovať. Kostol je postavený vedľa veľmi frekventovanej komunikácie, hlavnej cesty hore Oravou do Poľska a tak otrasy ťažkotonážnych kamiónov a tankov za druhej svetovej vojny sa na kostole podpísali. K rekonštrukcii sa prikročilo po zhodnotení stavebného, statického i kultúrnohistorického stavu objektu, jeho vnútorných fresiek interiéru. V rámci generálnej opravy vymenila sa na objekte strešná krytina plech za medený, odkanalizovania objektu, zavedenie vodovodu, úpravy a opravy vonkajšej fasády, reštaurovanie celého interiéru objektu. Reštaurátorom výtvarných nástenných prác bol akademický reštaurátor Václav Olšanský. Domáci občania zdarma na obnove kostola odpracovali spolu vyše 6 500 hodín. Kostol je vysoký 33 m, na veži sú zabudované hodiny funkčné celkom 4 ks a ukazuje čas na každú svetovú stranu. Zvony sú na elektrický pohon. Plynofikácia kostola bola vykonaná v roku 2001 so zabudovaním podlahového kúrenia. Odpustová slávnost:1.máj    

čítať viac »

Leštiny

Okres Dolný Kubín

Starosta: Ján Brašeň Telefón: 043 5895590, 0907116506 Adresa obecného úradu: Leštiny 22, 027 01 Vyšný Kubín Počet obyvateľov: 226 Rok 1. písomnej zmienky: 1325

čítať viac »

Liptovskí murári pomáhali stavať Budapešť

D. Kubín

Oravské múzeum P.O. Hviezdoslava v zriaďovateľskej pôsobnosti Žilinského samosprávneho kraja pripravilo v spolupráci so Slovenským národným múzeom v Martine zaujímavú výstavu, ktorá bola premiérovo uvedená v Historickom múzeu v Budapešti. Výstava na obrazových a textových dokumentoch doplnených trojrozmernými exponátmi zachytáva históriu a remeselnú zručnosť hornoliptovských murárov pri výstavbe najvýznamnejších budov v Budapešti. Murárstvo bolo už začiatkom 19. storočia výrazným doplnkovým zamestnaním mnohých obyvateľov horného Liptova. V druhej polovici 19. storočia sa táto doplnková zárobková činnosť zmenila na pevne organizovaný hlavný zdroj obživy v mnohých rodinách. Tradíciu spoľahlivej práce hornoliptovských stavbárov založili skupiny murárov, tesárov a fasádnikov, ktorí pomáhali stavať Miškolc, Segedín, Záhreb, Viedeň, ale najmä Budapešť. Pýchou liptovských murárov, lešenárov a fasádnikov bola ich účasť na výstavbe skvostu maďarskej architektúry - budovy Parlamentu. Označenie „peštiansky murár“ bolo znakom kvalitnej práce, ktorá nestratila svoju hodnotu ani po ukončení stavebných prác v Budapešti. Liptovskí murári sa stali vyhľadávanými majstrami stavebného remesla na celom Slovensku. Výstava Liptovskí murári pomáhali stavať Budapešť potrvá vo Florinovom dome do 15. mája.  

čítať viac »

Malatiná

Okres Dolný Kubín

Čo sa zmenilo v našej obci? Ak chceš zmeniť svet, musíš najprv zmeniť sám seba, svoj spôsob myslenia a cítenia. Staň sa lepším, ľudskejším, usmievaj sa a zmeníš svet, ak nie celý, tak aspoň ten svoj. Pekná myšlienka, ktorá by bola ešte krajšou, keby sme sa podľa nej všetci správali. Teraz sa vrátim k téme: Čo sa zmenilo v našej obci? Ťažká otázka, na ktorú je ešte ťažšie odpovedať. Pokúsim sa.... Existujú tri druhy odpovedí. Prvá odpoveď je odpoveď pesimistu: „Vôbec nič, všetko je v ešte horšom stave ako predtým.“ Druhá odpoveď je odpoveď optimistu: „Všetko je super. Náš nový starosta urobil v obci zázrak.“ Tretia odpoveď je odpoveď realistu: „Za 2 roky sa všetko zmeniť nedá. Keď niekto za 15 rokov neurobil takmer nič, to je v Malatinej v poriadku. Od mladého starostu sa za 2 roky očakávajú ekonomické zázraky. Smola, musím priznať, že Bill Gates to nie je, ale myslím si, že sa naozaj snaží a vykonal už kus práce.“ Takže máme tri rôzne druhy názorov, smutné je, že v Malatinej žije až 98% pesimistov, 0,5% optimistov a len 1,5% realistov. Možno práve preto je Malatiná tam kde je a asi nikam nesmeruje. V Malatinej je to tak, ak sa ti v niečom začne dariť – začneš po rebríku stúpať vyššie, ostatní tvoji spoluobčania urobia úplne všetko (aj nemožné), len aby ťa stiahli opäť na zem, na dno. Je síce pravda, že od dna sa dá odraziť, ale nie každý človek je ne to dostatočne psychicky silný. V zahraničí to však funguje úplne inak, ak je niekto úspešný, ostatní sú hrdí, že niekto práve z ich okolia niečo dosiahol. Naozaj sa naša spoločnosť, najmä malatinská musí zmeniť. Ja osobne sa zaraďujem do skupiny optimistických realistov, pretože si myslím, že terajší starosta zmenil už naozaj veľa a dúfam, že nezaspí (po mojich slovách) na vavrínoch, ale bude vo svojich reformách pokračovať ďalej. Veď posúďte sami.... Vymenujem aspoň zopár vecí, ktoré sa v našej obci zmenili: bola vybudovaná asfaltová cesta k školskému dvoru, nová škôlka, rekonštrukcia osvetlenia, vybudovaný altánok, nová malatinská webovská stránka, opravená cesta v kruhu... Veľký skok v pred vidím aj v oblasti kultúry: 8 roč. Bačovských dní, festival- Malatinské rockovanie. Tento rok pribudli dokonca aj nové kultúrne akcie- Malatinský kotlík a Prameň fest (gospelový festival). Myslíte si, že sa zmenilo málo? Ak si to naozaj myslíte a veríte, že vy dokážete zmeniť viac, prosím kandidujte za starostu v Malatinej... a priložte ruku k dielu, nielen jazyk! A.S.  

čítať viac »

Medzibrodie nad Oravou

Okres Dolný Kubín

História kultúry v obci od roku 1950   Kultúrno-spoločenské akcie boli po roku 1950 uskutočňované v budove základnej školy, kde učitelia so svojimi žiakmi každý rok pripravovali pre rodičov a občanov obce rôzne kultúrne podujatia. Boli to najmä podujatia pri príležitosti Medzinárodného dňa žien, Medzinárodného dňa detí a pri oslavách rôznych štátnych výročí. V roku 1952 nacvičilo dvadsaťpäť žiakov základnej školy, čo bola takmer celá trieda, divadelné predstavenie „Detvanček a Hopsasa vo svete nestratia sa.“ Finančné príjmy z predstavenia vo výške 1494.- Kčs boli venované žiackej knižnici na zakúpenie nových kníh. Dňa 30. augusta 1953 bola na miestnej škole slávnosť odhalenia pamätnej tabule Štefanovi Ďaďovi, ktorý bol v v SNP zastrelený nemeckými vojakmi na Spiši v obci Ľubica. V tejto obci je aj na miestnom cintoríne pochovaný. Na jeho počesť organizuje obec každoročne dňa 29. augusta pietny akt kladenia venca pri pamätnej tabuli. Kultúrno-osvetová a výchovná činnosť sa začala v obci intenzívnejšie organizovať po ukončení výstavby budovy Osvetovej besedy v roku 1967, kde bola presunutá aj obecná knižnica. (Knihovníkmi boli Stanislav Pšenák a Gabika Salvová (Čižmáriková). Teraz túto funkciu vykonáva Anna Chovancová.) V tejto budove sa potom organizovali rôzne podujatia, odborné prednášky, divadelné predstavenia, priadky, tanečné zábavy a svadobné hostiny. V roku 1972 bolo v osvetovej besede uvedené divadelné predstavenie “Tri vrecia zemiakov“ a humorné pásmo „Vtipnejší vyhráva.“ Režisérom predstavení bol Jozef Bernolák a predstavenie predviedli. V roku 1974 režisér Stanislav Šutvaj nahral s ochotníkmi divadelné predstavenie „Maryša“, kde hlavnú úlohu zahrala Mária Janotová. S divadlom potom úspešne reprezentovali našu obec takmer vo všetkých obciach okresu Dolný Kubín. Podobne to bolo aj pri divadelnom predstavení „Bludár“, ktoré režírovala Angelika Klimčíková a hlavnú úlohu hrala Ľubomíra Bernoláková. V priestoroch materskej školy sa od roku 1972 pravidelne organizovali vystúpenia detí pri rôznych výročiach a jubileách. Deti materskej školy pod vedením svojich učiteliek vystupovali pri privítaniach detí do života, pri oslavách Medzinárodného dňa žien, neskoršie dňoch matiek. Každoročne na Vianoce pripravujú v našom rímsko-katolíckom kostole „jasličkové predstavenie“ spolu so staršími deťmi z obce. V piatok 24.mája 1996 bola Jánom Čarnogurským odhalená pamätná tabuľa na bývalej škole na pamiatku tragicky zosnulého Gustáva Hlavatého, ktorý zomrel dňa 24. mája 1946, niekoľko minút pred polnocou, keď bol zákerne zastrelený pri lepení plagátov za demokratickú stranu za ideály kresťanstva a demokracie. Odhalenia sa zúčastnili aj ďalší vtedajší významní činitelia kultúrneho a politického života na Slovensku – Ján Langoš, predseda demokratickej strany, Jan Kempný, tajomník bývalej demokratickej strany, spolužiaci Agustína Hlavatého, spisovateľ a jazykovedec Dr. Anton Habovštiak a profesor Peter Colotka, bývalý predseda vlády SSR. Táto pamätná tabuľa bude túto tragickú udalosť občanom Medzibrodia nad Oravou, ale aj jej návštevníkom neustále pripomínať. Dňa 15. augusta 1998 sa v budove obecného úradu uskutočnilo slávnostné zasadnutie Obecného zastupiteľstva k 5. výročiu vysvätenia novopostaveného rímsko-katolíckeho kostola Panny Márie pomocnice kresťanov. Za rozvoj a zveľaďovanie obce pri výstavbe kostola udelilo Obecné zastupiteľstvo na návrh starostu obce Michala Janotu p. Jurajovi Kubalovi z Dolného Kubína – Kňažej Čestné občianstvo obce Medzibrodie nad Oravou. Za podobné aktivity bola udelená Cena starostu obce p. Júliusovi Milnárovi, Jánovi Hunčagovi – in memorian, Štefanovi Karčovi a Stanislavovi Pšenákovi. V sobotu 12. decembra 1998 sa v našom kostole uskutočnila slávnostná svätá omša, ktorú celebroval Mons. Andrej Imrich, pomocný spišský biskup a generálny vikár pri príležitosti 60. výročia kňazskej činnosti Vdp. ThDr. Jozefa Janotu. Rodák z našej obce Vdp. Jozef Vrbovský sa 29. júna 2000 dožil 60 rokov kňazstva. Toto vzácne jubileum oslávil v sobotu 8. júla sv. omšou v kostole svätých Šimona a Júdu v Námestove za účasti diecézneho biskupa Mons. Františka Tondru. Dňa 29. júna 2003 oslávil 65. výročie prijatia kňazskej vysviacky vdp. Jozef Sárený.. Obec pravidelne uskutočňuje v každom roku stretnutie s občanmi nad 70 rokov, pre ktorých pripravuje kultúrny program. Od roku 2000 mladí spoluobčania za organizačnej pomoci dobrovoľného hasičského spolku organizujú v sprievode hudby a spevu spoločné stavanie mája v strede obce. Na Veľkú noc a Vianoce vystupuje v našom rímskokatolíckom kostole spevokol pod vedením hudobníka Libora Salvu. V našej obci vyrástlo aj niekoľko veľmi dobrých hudobníkov. V šesťdesiatych rokoch bol známy husličkár Ján Kršák. Tanečnú skupinu v uvedených rokoch založili spoluobčania: Šimon Janotík, Michal Pšenák, Štefan Janotík a Michal Šaliga. Od roku 1970 hrávala našim občanom na tanečných zábavách tanečná skupina v zložení: Jozef Bernolák, Ondrej Kršák a Ján Šutvaj. Skupinu „ESO“ založili hudobníci Ján Čižmárik a Libor Salva. V mimoobecných tanečných kapelách tiež hrával Bernard Čižmárik a Peter Šaliga.   www.medzibrodienadoravou.ocu.sk

čítať viac »

Navštívte Oravskú galériu

D. Kubín

Doma nikdy nie ste prorokom. Aspoň tak sa to tvrdí a bežný život to častokrát potvrdzuje. Oravská galéria je však naším skvostom, ktorý chodia obdivovať milovníci umenia a umelci z celého Slovenska a zahraničia. Minulú sobotu sme v nej mohli stretnúť významných ľudí slovenskej výtvarnej, architektonickej a sochárskej tvorby a popýtať sa ich, čo si myslia o Oravskej galérii, ktorú už takmer 30 rokov spravuje riaditeľka Eva Ľuptáková. Oravská galéria vznikla v roku 1965. Tvrdou prácou sa jej podarilo v tomto roku otvoriť už svoju deviatu stálu expozíciu insitného rezbára Štefana Siváňa. Okrem toho particupuje na rôznych iných expozíciách. Návštevníci tejto inštitúcie si tak prichádzajú na svoje. Ak ste ešte nenavštívili priestory Oravskej galérie nečakajte. Artefakty duchom nestarnú a čas im dodáva na väčšom - spirituálnom rozmere. V Župnom dome v Dolnom Kubíne, ale aj na Slanickom ostrove umenia sa vám tak dostane patričného umeleckého pohľadenia s odborným výkladom.  

čítať viac »

Oravský Podzámok

Okres Dolný Kubín

V historických dokumentoch doteraz nájdených sa však spomína až v roku 1267, kedy už hradné bralo bolo dávno osídlené. Prvá zmienka o obci Oravský Podzámok pochádza z roku 1559. Bola to však obec? Bol to Thurzov majetok. Hospodárilo sa tu na Thurzovom majetku, ktorý nepodliehal uhorským správnym úradom ani po zavedení tzv. slúžnovských obvodov po roku 1777. Pozemky, budovy, zariadenia a peniaze na opravy, údržbu a výstavbu boli vtedy len v rukách Oravského komposesorátu /OK/. V tomto sa v podstate nič nezmenilo ani po roku l848. Až zákon z roku 1886, ktorý novelizoval zákon z roku 1871, upravoval právne postavenie obce v plnom rozsahu. Obec však aj naďalej musela hradiť svoje výdavky z vlastného majetku. Ak ho nemala, ostala závislá na vlastníkovi majetku. V Oravskom Podzámku, ale aj v mnohých iných obciach Oravy, bol hlavným vlastníkom OK. Odkedy teda boli obce samostatné správne jednotky, je otázkou. Zákon určil, že samosprávu obce tvoril richtár, dvaja prísažní - zriadenci obce viazaní voči obecnej správe prísahou - ako volené orgány a úradníci. Bol tu tiež notár, obvodný lekár a sirotský otec. Vo veľkých obciach boli až štyria prísažní ako aj podrichtár a pokladník. Obec Oravský Podzámok bola zo začiatku samostatná. Podliehala len hradnej vrchnosti a len hrad zamestnával jej občanov. Aj po zriadení obcí v roku 1866 administratívnym nariadením mala obecný úrad ustanovený a platený Oravským komposesorátom /OK/. Ten uhrádzal aj obecné výdavky. Richtár nemal praktický žiadnu vonkajšiu právomoc a ani prácu v úrade, lebo administratívne a finančné záležitosti vybavovali príslušní zamestnanci OK. Aby sa aspoň formálne vyhovelo zákonu, príslušný slúžnovský úrad v Tvrdošíne zriadil v obci obecný úrad nepodliehajúci priamo OK. Bol však umiestnený v budove č. 14 patriacej do majetku OK. Prvým richtárom v obci bol Ján Kováčik, miestny obuvník, ktorý túto funkciu zastával takmer tridsať rokov. Po ňom nastúpil Štefan Janák, miestny kováč, ktorý plnil svoju funkciu ešte za prvej ČSR. Ďalším starostom v poradí bol Jozef Smižár, miestny stolár. Keď zomrel, nastúpil na jeho miesto Alexander Šmeringai - kominársky majster, ktorý zostal vo funkcii až do konca jestvovania OK .  

čítať viac »

Oravský Poruba

Okres Dolný Kubín

História obce Oravská Poruba leží v Oravskej vrchovine, doline potoka Poruba, Katastrálne územie Oravskej Poruby sa skladá z troch sídelných celkov: - zemiansky majetok Gäceľ - bývalá obec Zábrež - bývalá obec Poruba ORAVSKÁ PORUBA (1350) Leží na ľavom brehu rieky Oravy, je to slovenská obec v okrese Dolný Kubín so stredoslovenským nárečím. Osada vznikla porubom lesov, ktoré patrili mestečku Veličná. V roku 1350 sa spomína pod menom Jabloň. V roku 1420 sa dedina Jabloňová spomína ako príslušenstvo ku hradu Orava. Osade najviac škodili litovské vojská roku 1683, pretože ležala na hlavnej kráľovskej ceste. Obyvatelia obce sa zaoberali poľnohospodárstvom a z remesiel tu mali zastúpenie čižmári, obuvníci, včelári. Od roku 1728 fungoval v obci jeden múčny mlyn. Poruba zostala v poddanskom pomere oproti hradnému panstvu až do roku 1848. v Po zrušení poddanstva patrila obec k Uhorsku a od roku 1918 patrila do ČSR a rozvíjali sa tu dalšie remeslá ako kováčstvo, tesárstvo. Oravská Poruba má bohaté možnosti rekreácie a výletov do prírody, v zimnom období klzisko za Lúzkom a lyžiarsky vlek pod Novými Lazmi. V obci je založený požiarny zbor, futbalový a tenisový oddiel, úspešne funguje aj hudobná skupina Meteor. Obec je významnou lokalitou, kde sa dochoval ludový odev a drevená architektúra. ZÁBREŽ (1420) Slovenská obec v okrese Dolný Kubin so stredoslovenským nárečím. V Zábreži stál starobylý drevený kostolík z konca 15. storočia, ktorý v 70-tych rokoch premiestnili do Múzea ľudovej architektúry v Zuberci-Brestovej. Osada vznikla ako zábrežná časť Veličnej. Prvý raz sa spomína v roku 1420 pod menom "villa Zabreze". Zábrež ležala na kráľovskej ceste a prechádzali ňou nielen kupci, ale aj všetky vojenské skupiny. V roku 1618 spustla. Obyvatelia sa zaoberali poľnohospodárstvom, spracovaním a predajom lanu a pláteníctvom, tesárstvom, pltníctvom. V obci fungoval aj mlyn na múku. Obec patrila k Uhorsku, od roku 1918 patrila k ČSR. V roku 1962 bol dobudovaný most cez rieku Oravu, ktorý spája obec s Veličnou.Do dnešných čias sa v lokalite obce vyskytujú doklady ľudovej drevenej architektúry. GÄCEĽ (1420) Pôvod názvu pochádza z rodinného mena Gac, alebo Gacek, zemanov z Vyšného Rubína, ktorí dostali dočasne Geceľ za verné služby od uhorského panovníka. V listine z roku 1420 sa udáva ako príslušnosť ku hradu Orava - královský majetok v užívaní Vavrinca Jarábka. Roku 1608 Juraj Thurzo, oravský župan potvrdil donáciu na Geceľ Petrovi Bajčimu. Aj v časoch protireformácie zostali obyvatelia verní evanjelickej cirkvi a v prvrj polovici 19. storočia rod vymrel po meči. Terézia Bajčiová si vzala za manžela Eleka Caploviča z Jaseňovej. Ich syn Šimon bol v roku 1910 županom Oravy. Dňa 24.4.1848 sa v Gäceli konalo stretnutie významných oravských národovcov, ktorí pred Bajčiovskou vežou spísali Gäceľské žiadosti. Aj po zrušení poddanstva zostala Gäceľ zemianskym majetkom. Pri katastrálnom zameraní pripadla do chotára Oravskej Poruby. Dnes sa tu nachádza rekreačné stredisko TILIA kemp Gäcel, ktoré ponúka reštauračné a ubytovacie služby s viac ako 100 lôžkami a kempovacie služby. V lete možnosť vodných športov a v zimnom období lyžovačku na blízkom Kuzmĺnove, Kubínskej holi, Malej Lučivnej, Boháčoch a Oravskej Porube.   www.oravskaporuba.sk  

čítať viac »

Pucov

Okres Dolný Kubín

Najstaršie stopy svedčiace o pobyte človeka v miestach, kde sa nachádza dnešný Pucov, pochádzajú z praveku. Náhodne sa našli viaceré nálezy (kamenné nástroje i neskôr vyrobené bronzové predmety). Najstaršou písomnou zmienkou o Orave je listina Bela IV. z roku 1265, ktorá upravovala povinnosti a výsady káľovských poddaných Liptova. Prvé dediny na Orave, ktoré boli kráľovským majetkom, vznikali na domácom zvykovom práve. Roku 1351 sa pri popise hraníc medzi vyšnokubínskymi a jasenovskými zemanmi spomína potok Pucov. Ďalšia zmienka, ktorá sa dotýka územia dnešného Pucova, je z roku 1355. V roku 1369 sa v listine kráľa Ľudovíta, povoľujúcej vyklčovanie lesa v okolí dnešných Leštín, uvádza les z oboch strán potokov „Puczo et Kolbin“. Osada tu ešte nebola. Pucovčania začali domy stavať v hustých lesoch, miesto pluhu používali motyky. Obec bola založená až v roku 1550 počas valaskej kolonizácie. Názov potoka i dediny patrí do skupiny slova púť, pútec - cesta, chodník. Názov obce pochádza od mena potoka Pucov. Ponad potok sa tiahol hrebeň, ktorým viedla starodávna cesta z Liptovského starohradu do Oravského zámku. V roku 1550 Henrik Krížovský, prefekt Oravského zámku pre novozaloženú osadu Pucov odňal polia a inú pôdu poddaným zo Bzín. Podľa daňových súpisov mal Pucov v rokoch 1564 – 1565 1 raľu, v roku 1566 už 4 rale. V roku 1574 sa Pucov uvádza ako valaská dedina patriaca vdove Františka Thurzu Kataríne Zrínskej. V roku 1575 sa spomína Michal Puczvoský ako člen valaského súdu. V roku 1590 stanovil Juraj Thurzo hranice medzi Bzinami a Pucovom, o čom vydal listinu. Podľa vizitácie E. Lányiho roku 1611 patril Pucov k fare v Dolnom Kubíne. V roku 1619 bol v Pucove šoltýsom Andrej. V tom čase žilo v obci 11 sedliakov a 10 inqiulínov. V 80. rokoch 17. storočia sa osada dostala do veľmi biedneho stavu. Spôsobila to neúroda a strata dobytka, ktorý čiastočne odviedli kuruci. V roku 1690 tu boli obsadené 4 rale, ostatné boli pusté a vypálené. Celý oravský kraj postihla v rokoch 1715 a 1716 hrozná neúroda, zapríčinená najmä živelnými pohromami. V roku 1716 letné mrazy a ľadovec zničili celú nedozretú úrodu na poliach. Obyvateľstvo sa dostalo do veľkej biedy. Východisko hľadali v úteku z vlastných domovov. Hľadali domov v blízkych i vzdialenejších južnejších stoliciach. Nedobré životné podmienky nútili obyvateľov Pucova aj v neskoršom období opúšťať svoje rodiny a hľadať obživu až za morom. V roku 1728 sa uvádza, že ľud sa okrem roľníctva a dobytkárstva zaoberal kupčením s rožným statkom a iným dobytkom po Oravskej stolici. Okrem toho zhotovovali dlažobné kamene (kamenárstvo), avšak vykopávanie kameňa bolo veľmi namáhavé a spôsobovalo škodu na poliach. Výnos z tejto práce sotva uhradil cenu samotnej práce. V roku 1764 sa spomínajú dva mlyny. V roku 1787 bola v Pucove zriadená nová fara. Tereziánsky urbár pre obec Pucov bol spísaný 16. septembra 1774 a potvrdený na generálnej kongregácií Oravskej stolice 11. marca 1776. Bolo to veľmi dôležité ustanovenie, pretože od veľkosti sessie – sedliackeho gruntu sa odvíjali poddanské povinnosti. Obec zostala v poddanskom pomere oproti hradnému panstvu do vynesenia zák. čl. IX z roku 1848 o zrušení poddanstva. Po zrušení poddanstva sa pomer medzi hradným panstvom, ako bývalým zemským pánom a starousadlíkmi obce, ako bývalými urbárnikmi upravil urbárskou dohodou z 22. 10. 1869. Život obce bol rôznorodý a ovplyvňovali ho rôzne okolnosti. V roku 1850 napríklad žiadal úrad obce Putczov panského komisára o doriešenie záležitosti okolo zhabaného ovsa. V roku 1739 zasiahla Oravu veľká morová epidémia. Takmer o sto rokov sa situácia zopakovala. Kraj zasiahla epidémia cholery. V roku 1858 narobilo krupobitie veľkú škodu. Politické, spoločenské a správne podmienky Uhorska na začiatku 20. storočia zaradili Pucov medzi malé obce. Toto rozdelenie vychádzalo z počtu obyvateľov. Každá obec mala na každých sto duší jedného člena v obecnom výbore. V malých obciach nesmel byť počet členov výboru menší ako 10 a väčší ako 20. Zriaďujúce stanovy malej obce Pucov nadobudli platnosť 1. januára 1912. V tom čase mala obec 401 obyvateľov, ktorí žili v 86 domoch. Len dva domy boli kamenné, ostatné boli postavené z dreva. Všetky domy boli kryté šindľom. Väčšina obyvateľov sa hlásila k slovenskej národnosti a bola rímsko - katolíckeho vyznania (napr. v roku 1900 žilo v obci 407 katolíkov, 4 evanjelici a 4 židia). V zmysle XXXVI. Zákonného článku z roku 1904 sa začali viesť matriky. 1. svetová vojna priniesla aj obyvateľom Pucova veľké strádanie. Do Pucova sa postupne prikrádal hlad, bieda a do domov smútok. Nenásytná vojna si brala všetko – životy, potraviny, medené i mosadzné predmety. 28. októbra 1918 vznikla samostatná Československá republika ako jeden z nástupníckych štátov rakúsko – uhorskej monarchie. Po roku 1918 si obec v Československej republike začala písať novú kapitolu svojich dejín. Situáciu v obvode notárskeho úradu v Medzibrodí (kde patrila aj obec s Pucov) zhodnotil v roku 1922 notár Jozef Ďurčák takto: „Obce boli čisto rímsko - katolíckeho vyznania, obyvatelia boli slovenskej národnosti a prevažne organizovaní v Ľudovej strane. Iné politické spolky v uvedených obciach neboli. Hospodársky vývoj bol slabý, lebo bola veľká drahota. Vzdelávacie spolky, knižnice v obciach neboli, divadlá sa nehrávali, lebo túto činnosť nemal kto organizovať. " Nedostatok potravín si vyžiadal zavedenie prídelového systému. Dôležitou zmenou po roku 1918 bolo používanie slovenčiny ako úradného jazyka. V správe obce k podstatným zmenám nedošlo. Naďalej mala richtára, neskôr starostu, vicerichtára, pokladníka, tútora, doručovateľa, sluhov, hrobára. Podľa štatútu obce sa právomoc obecnej správy uskutočňovala prostredníctvom volených orgánov, a to obecného zastupiteľstva, obecnej rady a starostu. Záležitosti v oblasti správnej, hospodárskej, ale aj sociálno-kultúrnej malo na starosti obecné zastupiteľstvo, volené podľa volebného zákona. Obdobie I. ČSR patrí medzi najťažšie v dejinách Pucova, no zároveň bolo aj veľmi plodné. Medzi významné akcie sa zaradilo riešenie veľkej rozdrobenosti pôdy. Pucov sa stal prvou obcou na Slovensku, v ktorej sa po I. Svetovej vojne vykonala komasácia pôdy podľa vtedajších technicko – hospodárskych potrieb. Pucov predstavoval typický obraz horskej obce pastvinársko –obilninárskej, kde sa úplne zachoval kolektívny systém urbárskych poriadkov. Koncom 19. a v 1. polovici 20. storočia sa prejavovala aj v Pucove preľudnenosť pôdy. Tá nestačila všetkých uživiť. Viacerí obyvatelia si museli hľadať živobytie v cudzine, ba až za morom. Štatistiky zo sčítaní obyvateľov nám ukazujú, že v rokoch 1921 a 1930 žilo v Pucove najmenej obyvateľov za dovtedajších 200 rokov. V roku 1921 to bolo len 377 obyvateľov. Z najväčších stavieb z obdobia I. ČSR treba okrem stavby školskej budovy spomenúť výstavbu vicinálnej cesty z Mokrade, od starého mosta, cez Bziny, popod Brehy, cez Medzibrodie do Pucova. V 30 – tych rokoch 20. storočia si niektorí občania dolného konca Pucova postavili vodovod. V čase živelných pohrôm sa ťažké životné podmienky ešte zhoršovali. Začiatkom 30 – tych rokov 20. storočia sa prejavili aj dôsledky hospodárskej krízy. Priaznivý ohlas mal v obci vznik samostatného Slovenského štátu. Toto obdobie znamenalo určité oživenie nielen národné, ale aj na úseku vzdelania a kultúry. Do formovania vedomia mladej generácie zasahoval aj obsah výuky a celkový duch školy. Aj tu na školských nástenkách bolo známe motto: „Nepovstane milý bratu národ tvoj zo svojho prachu, kým nebudú kvitnúť školy na dedičnej jeho roli.“ Sila týchto slov prebúdzala nádej v lepšiu budúcnosť, cit, lásku i túžbu po vzdelaní. Samostatný Slovenský štát vznikol v situácii, keď sa nad Európou i svetom preháňali vojnové mraky, a to určovalo aj jeho osud. Podobne ako v iných obciach, aj tu sa v priebehu rokov názory na jeho existenciu rôznili. Obyvatelia obce však žili v relatívnom kľude a starali sa predovšetkým o svoje hospodárstva a záležitosti, ktoré sa ich priamo dotýkali. O politiku sa starali len okrajovo. Do určitej miery v roku 1944 ovplyvňoval aj život obyvateľov Pucova pohyb partizánov či vojakov v okolí. Krátko pred príchodom ruských vojakov sústredili Nemci mužov v škole a odviezli ich do Martina. 4. apríla 1945 ráno boli v Pucove ešte rozmiestnení nemeckí a maďarskí vojaci. Keď začali prichádzať prví ruskí vojaci, Nemci sa stiahli do Medzibrodia. Počas prestrelky v obci vypukol požiar, pri ktorom zhorelo 19 domov. Niekoľko gazdov z Pucova muselo na svojich vozoch viesť muníciu, zásoby pre vojsko až na hranicu s Moravou. Pôvodný hospodársky charakter Oravy sa po roku 1945 výraznejšie zmenil. Ovplyvnila to priama industrializácia, rozvoj dopravy, kolektivizácia a mechanizácia poľnohospodárstva lesného hospodárstva. Krátko po prechode frontu sa obyvatelia Pucova spoločne pustili do odstraňovania škôd vzniknutých pri bojových operáciách. Spojenie obce s ostatným svetom záviselo hlavne od ciest. K druhe etape výstavby cesty došlo v roku 1946, a k tretej v rokoch 1958 – 1959. Počas výstavby sa robili úpravy brehov potoka. Od druhej polovice 40 – tych rokov 20. storočia začali výraznejšie život v obci ovplyvňovať nové fabriky. Dochádza za prácou si vyžiadala zavedenie autobusovej linky v roku 1952.V roku 1949 obyvatelia začali prejavovať záujem o elektrifikáciu obce. Samotné práce išli rýchlo a do konca augusta 1950 bola elektrifikácia dokončená. V tomto roku bol do obce zavedený aj telefón. V 50 – tych rokoch sa zväčšoval záujem o výstavbu domov. Výstavbu si vyžiadala aj budova MNV (zasadacia miestnosť a kancelária) s 1 miestnosťou pre školu a obecnú knižnicu. Stavala sa v blízkosti existujúcej školy pod cintorínom. Koncom 50 – tych rokov sa pokračovalo vo výstavbe cesty do Pokryváča. Bolo treba vybudovať niekoľko oporných múrov. V prácach sa pokračovalo aj v roku 1960. V roku 1959 Jednota začala s výstavbou obchodu v strede obce. Do zveľaďovania obce sa aktívne zapojil Zväz slovenských žien Jeho dedinská organizácia v Pucove vznikla v roku 1971. Spoločenstvo jednotlivo hospodáriacich roľníkov sa zmenilo na Zväz jednotlivo hospodáriacich roľníkov. V roku 1972 začal v obci aktívnejšie pracovať Červený kríž. V roku 1983 sa v obci realizovala prípojka vysokého napätia a rozširovala sieť nízkeho napätia. V 1. polroku 1983 bola dokončená prečerpávacia stanica a tým aj celá stavba vodovodu. Aktívne pracujúcou organizáciou boli aj drobnochovatelia. Zakladajúca schôdza miestnej organizácie sa konala 21. 1. 1977. V roku 1980 – 16. a 17. septembra bola zorganizovaná výstava drobnochovateľov priamo v Pucove, vo dvore miestnej školy. Významnou udalosťou roka 1982 bolo dokončenie a odovzdanie do užívania získaného domu, klubu „U Jurka“. V roku 1986 bol vybudovaný televízny prevádzač, dokončila sa hrubá stavba Domu smútku, ktorý bol dokončený v roku 1987. Do nového obdobia vývoja vstúpila obec Pucov po roku 1989. Výsledky novembrovej revolúcie priniesli zmeny do všetkých oblastí života. Vznikli nové politické strany. V roku 1990 Obecný úrad zabezpečil vypracovanie projektovej dokumentácie na výstavbu vodojemu, rozšírenie vodovodnej siete. Od 1.1.1994 prešiel Obecný úrad pod správu Obecného úradu v Pucove. Začala sa riešiť trafostanica, vysporiadanie pozemku pod hokejovým ihriskom. V roku 1998 sa uskutočnilo kolaudačné konanie Domu smútku.15.12.1998 sa hovorilo o rozširovaní telefónnej siete. Plyn sa mal do obce priviesť od Osádky, cez Vahanček, na dolný koniec Pokryváča, kde sa mala stavať regulačná stanica. Plánovala sa aj výstavba miestnych komunikácií. V roku 2000 sa pracovalo na dokončení kultúrneho domu. Dorábala sa kuchynka, umyvárka, vonkajšie omietky atď. Na jar 2000 sa zorganizovala brigáda – jarné upratovanie, oprava plota na cintoríne. V roku 2000 si obec pripomenula 450. výročie prvej zmienky o obci. Dvojdňové oslavy prebehli dôstojne.   www.pucov.ocu.sk

čítať viac »

Párnica

Okres Dolný Kubín.

S názvom Párnica sa prvýkrát stretávame pri popise chotára Istebné. V archívnych dokumentoch z roku 1382 sa spomina, že hranice chotára končili niekde pri potôčiku Parnicza (dnes Zázrivka). Z najväčšou pravdepodobnosťou vtedy obec Párnica ešte neexistovala. Pôvod názvu bol odvodený údajne od prameňa teplej vody tzv. teplice, alebo parnice ktorý sa nachádza za obcou smerom na sever. Ani počas zimných mesiacov voda nezamŕzala a neustále sa z nej parilo. V sedemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia tu hydrológovia uskutočnili prieskumný vrt. Prvý známy doklad o existencii Párnice pochádza z roku 1420. V priebehu druhej polovice 15. stor. a začiatkom 16. stor. Párnica zaznamenávala priaznivý rozvoj. Zložitým obdobím v dejinách tejto obce bola druhá polovica 17. stor. Počet obyvateľov sa v priebehu 18. a 19. stor. neustále menil. V 18. stor. žilo na 19 raliach 876 obyvateľov a o 30 rokov neskôr iba 685. V roku 1918 bolo v Párnici evidovaných okolo 1091 obyvateľov. Ich hlavným zdrojom obživy bolo poľnohospodárstvo spojené s chovom dobytka a oviec. Časť z nich sa venovala ťažbe dreva. Obyvateľstvo Párnice tvorili predovšetkým sedliaci. Okrem poľnohospodárstva sa venovali aj remeslám. Rozšírené bolo najmä kolárstvo, stolárstvo a rezbárstvo, ženy sa venovali šitiu a vyšívaniu. V roku 1930 žilo v 219 domoch 1104 ľudí. V 30. rokoch 20. stor. sa v Párnici rozmáhajú socialistické myšlienky, ktoré sú najmä odrazom zlej hospodárskej situácie. Počas druhej svetovej vojny, sa stala útočiskom partizánskeho odboja.

čítať viac »

SSC IVSC Žilina potvrdila opravy štátnej cesty I/59

Slovenská správa ciest investičná výstavba a správa ciest (SSC IVSC) Žilina opraví tento rok v meste Dolný Kubín 14 000 m² povrchu ciest. Taký je výsledok utorňajšieho rokovania (23.4.) primátora Romana Matejova a Ing. Márie Dlugošovej zo žilinskej SSC IVSC. Pôjde o štyri frekventované úseky, ktoré sú po dvoch dlhých a na zrážky bohatých zimách v zlom stave. „Na štátnej ceste I/59 z Ružomberka to bude časť komunikácie od spoločnosti IMPA popod Banisko až po križovatku pred mostom ponad Medzihradné, ďalej cesta na Janoškovej ulici pri bývalom Dome záhradkárov, most pod sídliskom Brezovec (ponad vjazd do mesta, tzv. slimák) a vjazd do mestskej časti Kňažia na Nábreží Oravy smerom od Oravského Podzámku až po úsek, kde sa oba dopravné pruhy spájajú,“ konkretizovala Mária Dlugošová. Po ukončení verejného obstarávania by sa s prácami na všetkých úsekoch ciest mohlo začať v letných mesiacoch t.r. „Obyvateľov Kňažej istotne poteší informácia, že pri vjazde do tejto mestskej časti smerom od Oravského Podzámku bude ešte pred priechodom pre chodcov umiestnená tabuľa o začiatku obce, čím sa zníži maximálna dovolená rýchlosť zo 60 na 50 km/hod.,“ spresnil primátor Roman Matejov.  

čítať viac »

Sedliacka Dubová

Okres Dolný Kubín

Sedliacka Dubová je obec na Slovensku v okrese Dolný Kubín.Obcou prechádza európsky hlavný cestný ťah E77, ako aj hlavné trasy autobusových liniek a železnica, vďaka čomu má dobré spojenie s okolitými obcami: Dlhá nad Oravou (smer Trstená-Krakov), Horná Lehota, (smer Oravský Podzámok-Dolný Kubín-Ružomberok-Žilina).Obcou taktiež prechádza neelektrifikovaná jednokoľajová železnica Kraľovany-Trstená, na ktorej premávajú pravidelne motorové osobné, ako i nákladné vlaky.

čítať viac »

Veličná

Okres Dolný Kubín

Vynikajúca strategická poloha obce Veličná ju oddávna predurčovala k osídleniu. Pomerne husté osídlenie už v praveku dokazujú rôzne archeologické nálezy nielen priamo z obce ale aj nálezy z významnejších lokalít Istebného - Hrádku či bysterských Trnín. K osídleniu viedla pravekého človeka nielen výhodná poloha v najúrodnejšej časti Oravy, ale aj stará trhová cesta Oravou, spájajúca údolie Váhu a Turca s územím na poľskej strane Karpát.   Vľavo - námestie od hlavnej cesty. Vpravo - Mrziačka - časť Veličnej s pôvodným korytom potoka. Prvý písomný doklad o Veličnej je však až z roku 1272 - vtedy sa spomína ako "Magna Villa" v donačnej listine z roku 1272, ktorou panovník Ladislav udelil vernému Hocymerovi "zem zvanú Revišné". V roku 1420 sa objavuje prvýkrát pomaďarčený názov obce "Nag Flaw". Domáci názov "Welkeg Wsy" teda Veľká Ves z roku 1595 (pretrvával ešte v 19. storočí), hovorí že obec už vtedy vynikala svojou veľkostou. Rímskokatolícka farnosť vznikla v roku 1351 a slúžila všetkým obciam od Kraľovian po Oravský Podzámok. Veličná bola mestečkom už od 14. storočia. V listine z roku 1370 sa Orava spomína ako stolica (župa) so sídlom vo Veličnej. Mestečko prekvitalo a postupne sa rozrastalo - Zábrež vznikla presídlením veličňanov za breh rieky, Oravská Poruba vznikla vyrúbaním lesa, ktorý užívali Veličňania. Do Zábreže sa pred postavením mosta chodievalo člnom -tzv. hajovom. Hospodárske zázemie v tomto čase tvorilo poľnohospodárstvo, remeslá a obchod s poľskými trhovými strediskami. Obyvatelia Veličnej nakupovali hlavne poľskú soľ. Toto potvrdil v roku 1525 panovník Ľudovít II. a tiež Ferdinand I. v roku 1548. Rudolf II. v roku 1583 potvrdil predchádzajúce privilégiá a povolil mestečku soľný sklad. Ferdinand II. v roku 1635 udelil Veličnej výsadu, podľa ktorej každý týždeň v pondelok sa konal slobodný trh na poľnohospodárske produkty, dobytok a mohli konať päť jarmokov do roka. Podľa daňových súpisov z roku 1547 - 1548 patrila Veličná k Oravskému hradu a mala 55 domov. Okolo roku 1640 Veličňania postavili nemocnicu s útulkom. 17. storočie však prinieslo mnoho zmien. Okrem stavovských nepokojov , Thökölyho, Pikovho povstania najväčšia pohroma prišla v roku 1683, keď Veličnú vypálili poľsko-litovské vojská Jána Sobieskeho, ktoré tiahli dolu Oravou na pomoc Viedni proti Turkom. Pri požiari zhorel aj kostol v ktorom bol mestský aj župný archív. Po požiari sa sídlo župy natrvalo presťahovalo do Dolného Kubína, ktorý bol v tom čase maličkou obcou. Život sa však po čase opäť znormalizoval, obyvatelia znovu postavili domy, kostol a naďalej sa venovali obchodu, remeslám pričom naďalej hlavným zamestnaním ostáva poľnohospodárstvo a chov dobytka. Obilie sa mlelo v niekoľkých mlynoch, v roku 1740 vzniká v obci pivovar, v mnohých domoch sa rozšírilo pálenie pálenky v kotlíkoch.   Ako sa kedysi gazdovalo. Okrem obilia sa pestoval ľan a konope - základ výroby plátna ktoré sa upravovalo v mangľoch a farbilo nielen v miestnej farbiarni. V roku 1772 bol postavený mangeľ a v roku 1902 farbiareň. Široko - ďaleko bola známa modrotlač Greguškovcov a hlavne Páltikovcov.   Vľavo - plátennícky mangeľ vo Veličnej. Vpravo - farbenie plátna (Vladimír Páltik). Ako najstaršie remeslá treba spomenúť ševcov, čižmárov, krajčírov, garbiarov, murárov, tesárov, hrnčiarov, kováčov a zámočníkov, z ktorých mnohé boli organizované v miestnych cechoch a nemalou mierou prispievali k rozvoju obce. V roku 1616 mol založený krajčírsky cech, v roku 1628 ševcovský, 1678 mäsiarsky.   Veličňania v typických odevoch. Založenie školy možno predpokladať v 14. storočí, hneď po vzniku farnosti. Tolerančný patent umožnila aj vo Veličnej založiť evanjelickú faru a školu. Kostol postavili v roku 1785, faru v roku, 1789, a školu 1793. V kaštieli po roku 1918 bola chýrna gazdinská škola, ktorá sa dodnes spomína nielen na Orave. Po roku 1948 tu bola poľnohospodárska majstrovská škola, ktorá sa zmenila na účtovnícku. Posledné lesnícke učilište zaniklo roku 1970.   Vľavo - Zochova škola (1950). Vpravo - bývalá gazdinská škola. Municipálny zákon z roku 1871 zrušil štatút mestečka, Veličná sa stala obcou. Aj v rokoch 1871 - 1945 však v obci pôsobil väščí počet remeselníkov. Obec bola oslobodená 5.apríla 1945. Vývoj po roku 1945 nepriaznivo ovplyvnila stavebná uzávera v súvislosti s predpokladanou výstavbou vodnej priehrady. Výstavba rodinných domov sa sústredila v priestore medzi Veličnou a jej časťou Revišné. Ustanovujúca schôdza JRD sa konala 2.marca 1958. Zvyky a obyčaje vo Veličnej. Zvyky a obyčaje sú sprievodnými znakmi duchovnej kultúry obyvateľstva. Ich vznik nadväzuje na staré slovanské tradície. Ľud si uchovával svoje duchovné dedičstvo v ktorom mal náhradu za divadlo, ktorého sa mohol sám zúčastniť. Ústupom negramotnosti a zvyšovaním celkovej kultúry slabol záujem o ľudovú tradíciu. Z bohatých zvykov, ktoré sa stáročia vo Veličnej udržiavali treba spomenúť aspoň tie ktoré pretrvali do nedávnych čias. Na Tri krále chodievali chlapci v bielom odeve po domoch s hviezdou (niekedy aj s celým betlehemom) a zbierali dary. Fašiangový sprievod masiek ulicami Veličnej bol výstrahou pre deti a zábavou pre dospelých. Niekedy chodili aj vinšovníci a vyberali dary na spoločnú hostinu a zábavu. So zimou sa lúčili dievčence a chlapci nosením Marmurieny. Prechádzali cez obec so spevom k rieke Orave, kde ju zoblečenú hodili do vody. Na Veľkú noc nechýbala oblievačka. Zvonilo sa na "zviazaných" zvonoch. Keď večer zaznel ich hlas, chodievali sa ľudia umývať do potoka v presvedčení že budú mať celý rok zdravú pokožku. Vo Veličnej oblievali na druhý deň aj dievčatá chlapcov.   Vľavo - pálenie Moreny. Vpravo - vinšovanie Troch kráľov. Turíčne sviatky sa v domácnostiach vyznačovali rozvešaním vetvičiek červeného smreka a lipy po stenách. Na 1. mája nebolo zvykom stavať máje, ale skôr na veličnianskom jarmoku kúpiť dievčaťu "jarmočnô". Na Jána robievali chlapci na Banisku vatru. Večer prišli aj dievky a spievali jánske piesne. Mládenci si našli najrozličnejšie spôsoby ako vyjadriť svoju náklonnosť, ale dievčatá im najlepšie odpovedali piesňami pri hrabaní sena. Ženský spev trávnic sa ozýval Dielnicami, Orvišníkom, Lazmi ...   Popri každodennej tvrdej práci si veličňania našli čas aj na zábavu. Na jeseň keď sa úroda sústredila z polí do humien z holí zišiel aj dobytok. Pastieri chodievali na Vianoce s vinšami a rozdávali boženíky. Za ne dostávali sviatočný chlieb a peniaze. Ešte na Ondreja zvedavé dievčatá liali olovo aby zistili aký chlapec sa im dostane. V decembri sa z domu do domu páralo perie - pri tom sa rozprávali novinky, klebety i strašidelné príbehy. Na Lucie robili mládenci žarty gazdom. Schovávali hospodárske náradie aby ho gazda ľahko nenašiel - niekedy i na strechu. Zo stredovekých čias, keď sa bosoráctvo trestalo upálením, sa vo Veličnej zachovala tradícia, že kto v čase "zázračných dní" od Lucie do Vílie zhotoví drevený stolec a pôjde s ním na polnočnú, uvidí vraj všetky strigy okolo oltára.   http://www.velicna.sk

čítať viac »

Vojtech Kolenčík – Maľby

D. Kubín

Oravská galéria v Dolnom Kubíne prezentuje od začiatku roka výstavu obrazov Vojtecha Kolenčíka – Maľby. Vojtech Kolenčík sa narodil v roku 1956 v Nitre. V rokoch 1974-80 študoval na vysokej škole výtvarných umení v Bratislave v ateliéri prof. A. Brunovského. V súčasnosti pôsobí ako docent na VŠVU v Bratislave. Venuje sa maľbe, kresbe, grafike, knižnej ilustrácii a grafickému dizajnu. Najnovšia tvorba Vojta Kolenčíka, s ktorou sa prezentuje dokladá, že farba umelca priam opantala. Ponoril sa do nej ako do média, ktorým sa snaží uvoľniť vnútorný nepokoj, prekonať pomyselnú hranicu medzi konkrétnym a fiktívnym. Farba sa v jeho tvorbe osamostatňuje, ako keby chcela žiť vlastným životom. Umelec vníma farbu ako živel, ktorý podriaďuje svojej vnútornej energii. Dominantné sú veľkoformátové maľby koncipované ako štruktúrne monochrómy. Plasticitu a vibráciu povrchu docieľuje vysypávaným pieskom, hrubými farebnými vrstvami, ktoré kompozične artikuluje do plastických reliéfnych terčov a štruktúr. Reflexný svetelný efekt kameninovej drte zvýrazňuje iracionálnosť zobrazovaného farebného sveta. týchto nových dielach umelec viac otvára pocitové vrstvy, magickými farbami preniká do hĺbkových dimenzií a súčasne naznačuje, že niekedy je rozdiel medzi „tu“ a „tam“ iba pomyselný. Je to komunikácia o zmysle bytia bez konkrétnych poukazov na okolitý svet, ktorá skôr hľadá oporu v tom nehmatateľnom, čo umelec tuší, že sa za ním skrýva.

čítať viac »

Vyšný Kubín

Okres Dolný Kubín

Spomína sa v roku 1325 ako Superior Kolbin, 1325 až 1391 Felseukolbyn, alebo Kubbyn, v roku 1920 ako Horný Kubín. Roku 1325 Magister Rytier Dônč daroval osadu potomkom grófa Hudku (comes Hudka - Hudkont) z Liptova. Zemianske rodiny Meškovci a Kubínyiovci sa hlásili ako jeho potomkovia. V roku 1355 kráľ Ľudovít pridelil vyšnokubínskym zemanom túto obec a zároveň ju oddelil od Oravského panstva. Od tej doby sa Vyšný Kubín spomína ako zemianska dedina. Za zemianske rodiny sa pokladali : Kubínyiovci, Meškovci, rodina Orszáhg-Gazda a Ivanovičovci. V roku 1778 mala obec 455 obyvateľov, v roku 1828 535 obyvateľov a 78 domov. Narodili sa tu Pavol Országh Hviezdoslav, (vlastným menom Pavol Országh) - slovenský básnik, prozaik, dramatik a prekladateľ i spisovateľka Margita Figuli. Obec má cca 550 obyvateľov, nachádza sa neďaleko okresného mesta, Dolný Kubín (asi 5 km). Obec leží v údolí 2 kopcov, Veľký Choč (1611 m n.m.) a vyšnokubínske skalky. (Tupá 795 m n.m. a Ostrá 814 m n.m.).

čítať viac »

Zázrivá

Okres Dolný Kubín

Zázdriwský a jeho potomkovia začali klčovať stromy, aby mohli zasiať obilie. Trvalo celé storočia, kým ich tvrdá práca vtlačila chotáru Zázrivej dnešnú podobu. Zázrivá bola založená na území panstva oravského hradu ako valaská obec. Prvá písomná zmienka o Zázrivej je z r. 1556. Spôsob života obyvateľov vtedajšej Zázrivej bol veľmi zaujímavý, ale zároveň ťažký. Len čo sa zelenala tráva, už išli so svojimi stádami do vrchov, kde zostali až do príchodu zimy. V zimných mesiacoch sa sťahovali späť do dnešného Ústredia. Pretože sa dedina rozrastala, rodové majetky sa delili, postupom času zanikalo sťahovanie a potomkovia sa usadzovali práve na tých miestach, kde boli v lete a tak vznikli dnešné osady Zázrivej ako Ráztoky, Havrania, Petrová, Biela a ďalšie. V roku 1615 boli určené definitívne hranice Zázrivej. O štyri roky neskôr sa zaznamenáva v dedine 11 rolí valaských sedliakov a 5 želiarov bez pôdy. V tom období už mali mlyn, pánsku pílu a od roku 1667 bol už aj panský hostinec. Spočiatku mala Zázrivá, aj ostatné obce Oravského panstva určitú správnu i súdnu autonómiu - zato vykonávali strážnu službu na cestách a hraniciach a boli oslobodení od daní a cirkevných poplatkov. Postavenie osadníkov sa začalo meniť od príchodu Thurzovcov na Oravu. Títo chceli svoje panstvo i s poddanými čo najviac hospodársky využiť, takže obyvatelia museli začať platiť dane. Ako sa uvádza v historických záznamoch, počas kuruckých bojov dedina veľmi spustla a postupne jej zrušili aj valaské osady. V tom období tu bolo 27 rodín a asi 140 ľudí. V roku 1686 v celom chotári boli obrobené len tri sedliacke rale a časť šoltýstva. V roku 1778 bolo 1107 ľudí na 14. raliach a uvádza sa aj drevená škola. Počas prvého sčítania ľudu v UHORSKU (v r.1784-85) bolo v Zázrivej 2030 obyvateľov. V r.1825-28 už mala okolo 2600 obyvateľov, ale v neskoršom období ich počet klesal v dôsledku epidémií a vysťahovalectva. V roku 1828 bolo v Zázrivej už 361 domov a 2598 ľudí a v roku 1870 už 543 domov. Po roku 1848 bola obec v poddanstve hradného panstva. V tom období začalo pribúdať obyvateľstva, ale pôda a ovčiarske remeslo nestačili všetkých uživiť v rodnej obci a preto sa mnohí z nej vysťahovali za prácou ako bačovia a valasi do iných oravských a ďalších slovenských dedín. Niektorí si hľadali živobytie v cudzích európskych štátoch alebo odchádzali aj do zámorských krajín. Takéto putovanie a vysťahovalectvo trvalo až do oslobodenia do roku 1945. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia bola Zázrivá najväčšou obcou na Orave, mala vyše 4100 obyvateľov, čo bolo viacej ako okresné mesto. Postupne sa však obyvatelia vysťahovali a aj v dôsledku vymierania staršej generácie sa počet obyvateľov zmenšoval. Dnes má Zázrivá zhruba 2840 obyvateľov, čo je na úrovni polovice 19. storočia.

čítať viac »

Žaškov

Okres Dolný Kubín

V obci je rímskokatolícky kostol sv. Gála opáta, z roku 1626 a aj kostol evanjelický (1792).

čítať viac »

Reklama

 

Chceli by ste mať na tomto mieste Vašu reklamu?

Volajte:

0905 - 571 618

píšte na: info@tvoravia.sk

Google

 

 Chceli by ste mať na tomto mieste Vašu reklamu?

Volajte:

0905 - 571 618

píšte na: info@tvoravia.sk