Ján Garyk Žatkuliak

Ján Garyk Žatkuliak patrí k významným osobnostiam československej a slovenskej knižničnej a informačnej vedy 20. storočia. Jeho profesionálna kariéra sa vyznačovala schopnosťou skĺbiť teoretické vedomosti s praktickou činnosťou, mal tvorivú schopnosť vidieť problém z metodického hľadiska a takto ho aj vedel podať vo svojich prácach. Jeho práce prinášali orginálne a tvorivé prístupy k problematike, ktoré je možné rozvíjať i v súčasnosti.

Bol známy ako autor vedeckých monografií a štúdií, odborných článkov, metodických materiálov i ako redaktor a prekladateľ, teoreticky a koncepčne mysliaci pracovník v oblasti knižničnej a informačnej vedy a výchovy a vzdelávania dospelých.

Najvýznamnejšia časť jeho profesionálnej kariéry sa realizovala na Katedre knihovníctva a vedeckých informácií FFUK v Bratislave, kde ako pedagogicky a vedecko-výskumný pracovník napísal väčšinu svojich teoretických prác. Z nich najmä Základy informatiky (1978) predstavujú prvú československú vysokoškolskú učebnicu pre vtedajší odbor knihovníctvo a vedecké informácie.

Nemenej významné je jeho pôsobenie v oblasti osvety, výchovy a vzdelávania dospelých. Publikoval celý rad organizačných a metodických prác, riešil teoretické a didaktické otázky výchovy a vzdelávania dospelých. Svoje poznatky v tejto oblasti zhrnul v monografii Informatizácia vzdelávania dospelých (1982).
ŽIVOTNÝ PRÍBEH

Počas celej svojej profesionálnej kariéry považoval knihu za jeden z najdôležitejších výchovných prostriedkov. Už v roku 1937 absolvoval štátny knihovnícky kurz a venoval sa propagácii literatúry na všetkých miestach, kde pôsobil. Počas svojho pôsobenia v oblasti osvety presadzoval využívanie informačných prameňov odborných informácií a ich inštitucionálnej základne ako informačného zabezpečenia osvetového vzdelávania. Tieto svoje názory teoreticky a metodicky naplno rozvinul v Slovenskej technickej knižnici a na Katedre knihovníctva a vedeckých informácií vedy Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Našiel pre ne priestor aj v masovokomunikačných prostriedkoch, v reláciách rozhlasu a televízie.
PROFESIONÁLNA KARIÉRA

Vzdelanie

V rokoch 1931-1935 študoval na Učiteľskej akadémii v Spišskom podhradí. Vysokoškolské štúdium absolvoval v rokoch 1939-1944 na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde v roku 1947 získal doktorát filozofie pre odbory pedagogika-sociológia. V rokoch 1947-1966 absolvoval študijné cesty do Juhoslávie, Poľska a Maďarska.

V roku 1970 získal titul kandidát pedagogických vied a v roku 1979 sa habilitoval na docenta v odbore knihovníctvo a vedecké informácie.

Vzdelávanie a osveta

Po absolvovaní Učiteľskej akadémie v Spišskom Podhradí pôsobil ako učiteľ ľudovej školy. Ďaľšou významnou kapitolou v živote a práci Žatkuliaka bola činnosť v osvetových zariadeniach a inštitúciách. V rokoch 1942-1962 pôsobil v Osvetovom ústredí v Bratislave, na Povereníctve informácií a osvety a v Československom červenom kríži. Prispel k budovaniu základov osvety na Slovensku riešením problému vzťahu vzdelávania a sebavzdelávania, rozpracovaním školského, mimoškolského a individuálneho samovzdelávania, pričom osobitný dôraz kladol na jeho informačné zabezpečenie.V tejto oblasti rozpracoval veľké množstvo metodických, organizačných a koncepčných materiálov, publikoval celý rad prác.

Zavŕšením týchto snáh je monografia Informatizácia vzdelávania dospelých (1982). Uvedomoval si naliehavú potrebu objasňovať postavenie a úlohy vedomostí a skúseností na všetkých úrovniach výchovy a vzdelávania, zvyšovania odbornosti a informovanosti. Jeho monografia populárno-náučným spôsobom oboznamuje osvetových pracovníkov s problematikou utvárania, komunikovania a efektívneho využívania informácií, nastoľuje vybrané problémy informatiky a vzdelávania dospelých, a tým poukazuje na potrebu prenikania obidvoch disciplín, usmerňuje osvetových pracovníkov, aby študovali odbornú literatúru z informatiky, naučili sa spolupracovať s knižnično-informačnými inštitúciami, systémami a sústavami.

Táto časť jeho profesionálnej kariéry veľmi významne obohatila jeho psychologické, sociologické a pedagogické prístupy vo výskume čitateľov a používateľov informácií. Silne sa tu prejavili aj vplyvy poľskej sociologickej a psychologickej školy, kde mal intenzívne kontakty a preložil celý rad prác.

Knižnično-informačná prax

Knižničnej práci sa venoval počas celej praxe v oblasti vzdelávania a osvety. Významným medzníkom bol prechod Žatkuliaka do Slovenskej technickej knižnice v roku 1963. Tu rozvinul veľmi rozsiahlu metodickú, vedecko-výskumnú a terminologickú činnosť. Venoval sa hlavne metodickej činnosti v informačnej sústave, podieľal sa na príprave organizačných a metodických materiálov, vypracoval systém metodickej činnosti Slovenskej technickej knižnice v sieti technických knižníc a útvarov VTEI, vypracoval koncepciu šírenia vedecko-technických znalostí a pracovných skúseností na Slovensku, koncepciu Slovenského informačného centra. Práce, ktoré publikoval počas pôsobenia v SLTK, boli metodologickým východiskom pre neskoršie rozsiahle teoretické monografie.

Teória a metodológia informatiky

Od roku 1969 Žatkuliak pôsobil na Katedre knihovníctva a vedeckých informácií. Jeho pedagogická činnosť sa zameriavala na teóriu informatiky, psychosociálne problémy informatiky a informačné služby. Pod jeho vedením vzniklo množstvo diplomových, rigoróznych a kandidátskych prác. Jeho vedecko-výskumná činnosť sa zameriala na teoretické, metodologické a terminologické problémy informatiky: Predmet a štruktúra informatiky, Odborné informácie vo vedeckom výskume, Možné informatické vplyvy na človeka v spoločnosti, Používatelia odborných informácií a informatické služby, Informatizácia vzdelávania dospelých. Významná bola jeho expertízna činnosť pre rôzne rezorty.

Vypracoval vlastnú koncepciu informatiky ako integrátu knižnično-informačných disciplín, ktorá sa stala teoretickým východiskom pre napísanie prvej československej učebnice pre odbor knihodníctvo a vedecké informácie Základy informatiky (1978). Na tomto princípe postavil aj svoje ďalšie zásadné teoretické práce.

Informatiku považoval za spoločenskovedný odbor. Vychádzal pritom zo skutočnosti, že informácia a informovanie sú sociálne javy a medzi základné úlohy informatiky patrí riešiť spoločenský informačný problém; ďalej že informačná činnosť je subsystémom sociálnej komunikácie, realizuje sa vo sfére ľudského vedomia a bytia, jej inštitucionalizácia má spoločenský charakter. Informačná technika a technológie majú len sprostredkujúcu funkciu. Informačná komunikácia odzrkadľuje špecifické komunikatívne stránky a zákonitosti správania jednotlivcov a skupín v socioinformačnom prostredí.

Jeho koncepcia informatiky je postavená na dôsledných metodologických zásadách. Rozpracoval základné atribúty informatiky ako vedy: predmet, metódy, metodológiu, kategoriálny systém, teóriovú a procesuálnu štruktúru.

Zásadný význam pripisoval budovaniu metodológie odboru. Zdôrazňoval, že v informatike nestačí len zhromažďovať a interpretovať fakty a poznatky, je potrebné ich cieľavedome spracúvať, zovšeobecňovať, uplatňovať adekvátne postupy, metódy, techniky a procedúry, vytvárať hypotézy a teórie. K tomu je potrebná vlastná metodologická základňa. V monografii Štúdie z teórie a metodológie informatiky (1987) načrtol základy metodológie odboru, rozpracoval systém metód a metodiky v knižnično-informačných procesoch.

Vo svojej vedeckej teórii najdôslednejšie rozpracoval problematiku používateľa informácií. Vychádzal pritom z poznatkov sociálno-psychologických vied, predovšetkým poľskej psychologickej a sociologickej školy. Vychádzal z presvedčenia, že ľudský činiteľ a jeho adresné, komplexné, pohotové, inovačné a efektívne informovanie má v informačnej komunikácii dominantné postavenie, že je a zostane východiskom a cieľom odborného informovania aj v ére najdokonalejších automatizovaných systémov a intelektuálnych elektronických robotov. Jeho vysokoškolská učebnica Používatelia odborných informácií a informatické služby (1982) predstavuje komplexnú vedeckú teóriu používateľa a služieb vo sfére odborných informácií. Sústreďuje sa na osobnosť dospelého človeka ako používateľa informácií, jeho motiváciu, potreby a požiadavky, na sprístupňovanie odborných informácií formami informačných služieb, na efektívnosť využívania fondov, prameňov a informácií a prácu s používateľmi.

Súčasne s tým ako sa snažil o položenie vedeckých základov odboru, presadzoval vedeckú prípravu knižnično-informačných pracovníkov. Podieľal sa na rozpracovaní koncepcie začlenenia vedného a študijného odboru do nomenklatúry vedných odborov. Svoje prístupy zhrnul v monografii Vedecká príprava knižnično-informačných pracovníkov (1980). Vychádzal z potrieb spoločnosti - ak má knižnično-informačný pracovník riešiť čoraz náročnejšie informačné úlohy, problémy a situácie, musí mať na to osobnostné predpoklady, musí byť na to adekvátne pripravený. V práci s odbornými informáciami a odborníkmi-používateľmi nevystačí pracovník s vlastnou skúsenosťou, pracovnou imitáciou a rutinnou invenciou. Iba vysokoškolská a vedecká príprava mu uľahčí orientáciu v riešení spoločenského informačného problému, vo svetovom informačnom poznaní, v jeho kvalifikovanej aplikácii v domácich podmienkach, s cieľom zvyšovať vedeckú úroveň tohto poznania, budovať vednú a spoločenskú prestíž odboru a zároveň zdokonaľovať knižnično-informačnú prax. V monografii sú rozpracované otázky kvalifikačnej a vedeckej prípravy kninično-informačných pracovníkov.